BLOG: Guardiola a tí druhí: Pád a vzostup nahrávača

Pep Guardiola (google)

V roku 2004 napísal Gabriele Marcotti článok pre The Times, v ktorom hovoril o barcelonskej legende Pepovi Guardiolovi. Nebolo to slávnostné poohliadnutie na Guardiolovu úspešnú kariéru, ani poznamenanie, že vždy dokázal odolať kritike a hrať stále na vysokej úrovni, rovnako ako Grande Paolo Maldini. Bolo to o tom, ako bol Guardiola v období roku 2004 nepoužiteľný, ba možno až zbytočný.

Nie, že by Pep stratil niečo zo svojho talentu, to nie. Po fyzickej stránke to bol všedný hráč, ktorého doménou bol pohyb pred vlastnou obranou a rozdávanie prihrávok na jeho slávnejších spoluhráčov – Laudrupa, Romária a Stoičkova. Keď Marcotti článok písal, mal Pep Guardiola 33 rokov a mal byť na vrchole kariéry. Realita však bola taká, že ho nikde nechceli, ale vlastne ani nepotrebovali. Na začiatku nového milénia bolo v Európe módou hrať v strede zálohy s 2 hráčmi – defenzívnym tankom, rozbíjačom a klasickou “10“ – tvorcom. Mnoho veľkých tímov používalo tento model rozbíjač-tvorca, ktorého ideálnymi predstaviteľmi bola dvojka Davids-Zidane, ešte z čias keď hrávali v Juventuse. A preto pre stiahnutého tvorcu hry, akým bol Guardiola, nebolo kam ísť.

Marcotti vo svojom článku napísal: „Jeho schopnosti sú zastaralé. Moderný futbal hráčom ako Guardiola zavrel dvere. Napriek tomu, že je v najlepšej kondícii a forme vo svojej kariére, jednoducho preňho nie je miesto. To, že títo inteligentní, premýšľaví nahrávači ako je Guardiola sú pre mladých fanúšikov passé, je dosť deprimujúce.“ Guardiola vtedy reagoval:„Nezmenil som sa, moje schopnosti nikam nezmizli. Čo sa zmenilo, je futbal. Je rýchlejší a fyzickejší. Zmenila sa aj taktika, pretože musíte byť bojovník, odoberať a získavať lopty ako Patrick Vieira, alebo Edgar Davids. Ak pritom dokážete nahrať, fajn, je to plus. Ale pokiaľ ide o stredného záložníka, je všetok dôraz kladený na defenzívnu prácu. Hráči ako ja postupne zanikajú.“

To bolo v roku 2004. Teraz v roku 2012, krátko po tom ako Guardiola ukončil svoju trénerskú púť s FC Barcelona, je mu len ťažko odoprieť neskutočné úspechy , ktoré s tímom dokázal. A to tým, že Barcelone vštepil svoj herný štýl, čiže znovu zapojenie Guardiolovského typu hráča do hry, pričom Pep ich využíval hneď troch – Xaviho, Iniestu a Sergia Busquetsa, hráčov, ktorí taktiež tvoria chrbticu nezastaviteľného Španielskeho národného tímu. A tak 8 rokov po tom, čo hráčov ako Guardiola považovali za mŕtvych, dnes sú prototypom toho, ako hrať futbal.

Je pozoruhodné v akej krátkej dobe sa môže všetko zmeniť. Najdôležitejším faktorom návratu hráčov typu Guardiola, bol odklon zo 4-4-2 na 4-2-3-1 resp. 4-3-3, oba využívajúce troch záložníkov. To znamená, že v strede poľa sa vytvorilo jedno miesto navyše a do modelu rozbíjač-tvorca bol vložený tretí prvok - nahrávač. Ako príklad môže poslúžiť geniálne Liverpoolske trio Mascherano-rozbíjač, Xabi Alonso- nahrávač a Steven Gerrad-tvorca. Ale zmeny pokračovali. So zosilneným stredom poľa mohli tímy používať hráčov ako Claude Makeléle, ktorých úlohou bolo eliminovať tvorcu súpera, ktorý tak bol odstavený z hry a to viedlo k jeho zatiahnutiu sa do hĺbky poľa, čím sa vytratila aj potreba mať v tíme hráča Makeléleho zručností. Takto sa dostávame ku trojčlennej zálohe v ktorej tvorca operuje viac zozadu a sústredí sa na svedomitú distribúciu prihrávok, ako napríklad Cesc, či Iniesta a rozbíjač odrazu nemá koho strážiť, takže sa transformuje do moderného defenzívneho záložníka ako Sergio Busquets, či Michael Carrick. A zrazu boj v strede poľa nie je o tom získať čo najviac lôpt, či byť fyzicky najsilnejším, je to všetko o prihrávkach, ako to symbolizuje súčasná Barcelona.

Samozrejme Guardiolovský typ defenzívneho záložníka nenájdete iba v Katalánsku. Po Európe sa pohybuje množstvo geniálnych hráčov, ako napríklad Andrea Pirlo, ktorého Marcotti taktiež vo svojom článku spomenul. Pirlo sa podľa neho uplatnil v AC Milán vďaka tomu, že hrali odlišný futbal, preto mohol byť Pirlo stále v kurze. David Pizarro žiaril v zosinenej zálohe AS Rím po príchode z Interu, kde sa v klasickom 442 nevedel nájsť. V poslednej dekáde sa Guardiolovskému typu záložníka jednoducho darilo iba v tímoch s netradičnou taktikou.

Nikto by nemal dedukovať, že Guardiola vytvoril duo Xavi-Iniesta, pretože obaja už v klube dávno boli, no Guardiola z hráčskych čias mal na oboch veľký vplyv. Pod Franckom Rijkaardom nemali v Barcelone na ružiach ustlané, o čom svedčí aj fakt, že pamätné parížske finále v roku 2006 začali obaja na lavičke, pretože Rijkaard hrával na dvoch defenzívnych záložníkov a rolu tvorcu zveril do rúk Decovi.

No napriek očakávaniam z prelomu tisícročí, sila neporazila rozum a nastal pravý opak – technická zdatnosť hráčov je dnes dôležitejšia než hocikedy predtým. Keď si dnes prečítate Guardiolovo 8 rokov staré vyhlásenie, bude sa vám zdať neuveriteľné. Pred 8 rokmi nechcený a nepotrebný Guadiola je dnes trénerom, ktorý udáva futbalové trendy.

Keď Guardiola preberal Barcelonský prvý tím, mal 37 rokov. Ako už bolo spomenuté, jeho fyzické atribúty nikdy neboli tým, čo ho predávalo ( aj keď ako veľký profesionál sa vždy držal v skvelej kondícii ), ale jeho schopnosť tvoriť a prihrávať bola vždy výnimočná. Preto by nebolo nerozumné tvrdiť, že aj v 37 rokoch by dokázal odvádzať slušnú prácu v mnohých tímoch Serie A, či La Ligy. Možno jeho kariéra skončila predčasne, no umožnilo mu to skôr aplikovať jeho filozofiu do moderného futbalu.

A preto najfascinujúcejší aspekt futbalových taktík začiatku nového milénia bol pád a vzostup nahrávača.