BLOG: O 2-krát nekonanej korunovácii

Futbal prináša sklamanie aj tým najlepším. (© telegraph.co.uk)

Sila okamihu... je vzrušujúca... niekedy krásna, niekedy krutá a väčšinou obidve naraz. Futbal to dobre pozná.

Sú to len kratučké momenty, ktoré prinášajú rozhodnutie, radosť , smútok, vzostup či pád. Jedna chvíľa môže priniesť spolu s poslaním do minulosti: „Zomrel kráľ,“ zároveň oslavu: „Nech žije kráľ!“

Takáto „korunovácia“ prichádza väčšinou pri tímových triumfoch (a napr. v španielskej repre sa momentálne "smrť" nenosí), ale aj vo futbale, hoc v kolektívnom športe, sú predsa len aj individuálni králi.

Futbalový kráľ je možno len jeden, ale nezdá sa, že by sme sa raz oficiálne jednomyseľne zhodli, kto ním je.  Aspoň ich môže byť hocikoľko, hoc aj pre každého človeka iný. Niektorí futbalisti si však svojim umením dokážu získať obdiv mnohých, nie je ich veľa, ktorí sa momentálne delia o uznanie väčšiny futbalovej rodiny, ktorá zahŕňa odborníkov aj laikov.

V roku 2008 bol za futbalového vládcu Zlatou loptou menovaný Cristiano Ronaldo. Hviezda Manchestru United jasne žiarila. V nasledujúcom roku sa vybrala za futbalovým dobrodružstvom do krajiny, ktorá je svojou ligovou súťažou najväčším rivalom anglickej Premier League. Ronaldo sa vydal dobýjať španielsku La Ligu. Na Pyrenejskom ostrove už však vtedy vládol jeden malý Juhoameričan. Presne ten, ktorého Ronaldo v roku 2008 v ankete o Zlatú loptu ešte nechal tesne za sebou a presne ten, ktorý mu to o rok aj "s úrokmi" oplatil. Argentínčan Lionel Messi si bezstarostne užíval úspechy s Barçou, veď práve v tomto katalánskom klube vyrástol na výnimočného futbalistu.

Urastený (krásny, mladý, šikovný, úspešný... veď tú rozprávku poznáte) Portugalec však bez ohľadu na to, bez rešpektu a s okulahodiacou ľahkosťou začal v  drese kráľovského Realu prekonávať brankárov aj na španielskych futbalových trávnikoch. Elegantne sa stále častejšie presadzoval a podmaňoval si nie len „bielu“ časť španielskeho futbalového kráľovstva. Vo svojej premiérovej sezóne sa stal „bronzovým“ strelcom španielskej ligovej súťaže, za Messim a spoluhráčom Higuaínom.

V ročníku 2010/11  už Cristianova gólová produktivita viedla k porazeniu Messiho aj všetkých ostatných i k prekonaniu španielskeho rekordu v počte gólov strelených za sezónu; vyhral trofej Pichichi a získal aj Zlatú kopačku ako najlepší ligový strelec naprieč celou Európou. Viac víťazných a triumfálnych chvíľ však zažil Messi s Barcelonou a napriek Ronaldovým individuálnym kanonierskym úspechom mu tretí raz po sebe prisúdili Zlatú loptu.

V sezóne 2011/12 Messi a Ronaldo opäť usporiadali strelecké preteky. Portugalský strelec ešte zveľadil svoj prechádzajúci gólový zápis, ale to aj argentínsky snajper. A postaral sa o ešte ohromujúcejšie gólové čísla a rekord. K ligovému triumfu sa zato pre zmenu  nadýchol Real Madrid a Cristiano začal svojimi výkonmi negovať svoje označovanie za toho, kto sa nevie presadiť v najdôležitejších zápasoch.

Pre Real a Barcu sa črtala ďalšia veľká priama konfrontácia vo finále Ligy majstrov. Črtala sa... Katalánci v semifinále narazili na Chelsea, ktorá odolávala a trestala... a triumfovala. Ani Leo tentoraz nespasil. V prvom zápase práve po jeho strate lopty v strede poľa padol  do barcelonskej siete jediný gól stretnutia. V rozhodujúcom druhom súboji nepremenil nariadenú jedenástku a Barca sa už nevzchopila.

Na druhý deň nastúpil na rozhodujúci súboj Real Madrid proti Bayernu Mníchov. Madridčania pochopiteľne aj so svojím kanonierom CR7, ktorý si časť svojich presných zásahov pripisuje zo striel zo značky pokutového kopu. Nuž, aj to treba vedieť. Ako Messi deň predtým ani vďaka takejto príležitosti svojim nepomohol, tak to Ronaldo dokázal. A pridal aj ďalší gól. Vyzeralo to, akoby práve preberal kráľovské žezlo. Načiahol sa, možno aj chytil, ale neudržal. Výsledok 2:1 tento dvojsúboj nerozhodol, nestalo sa tak ani v predĺžení, a tak prišiel na rad jedenástkový rozstrel. K lopte sa opäť postavil aj Ronaldo - ako prvý z madridského tábora. Tentoraz však nedal... Realu bola futbalovým osudom takisto vystavená semifinálová stopka. Ronaldo prehru nezapríčinil, ale ani nezariadil výhru.

Nasledoval európsky šampionát a ďalšia možnosť (aj) pre Ronalda zažiariť silným, ba tým najsilnejším svetlom na futbalovom nebi. Prvé dva zápasy neboli z jeho strany príliš vydarené, čo mu pochopiteľne dávali najavo všetci neprajníci a zaznamenávali všetci pisálkovia. Rozhodujúci zápas o postup zo skupiny smrti všetko zmenil. Ronaldo bol rozhodujúcim mužom na ihrisku, jeho dva góly znamenali výhru nad Holandskom a následne Cristiano vystrelil aj štvrťfinálovú výhru nad českým národným tímom. Sám sa s radosťou opýtal, kam sa pred rokom dostal jeho rival Messi na juhoamerickom šampionáte Copa América. Čo by sa neopýtal, keď naňho toľkí vykrikujú „Messi.“ Ty si ďalej Cristiano, veru ďalej veru ty...

A na rad prišiel semifinálový stret  so Španielskom – so spoluhráčmi s Realu  spolu s najväčšími súpermi z Barcelony. Znelo to ohromujúco, vyzeralo šedivo...  Napriek tomu mohla prísť Ronaldova veľká chvíľa. Keby využil šancu na konci zápasu. To by bol triumf! Ale ešte ním mohla byť aj ďalšia jedenástka v rozstrele. Tú tentoraz ani nestihol. Stihli totiž jeho spoluhráči – prehrať to skôr, ako prišlo na jeho pokus v piatej sérii. Šťastie padlo do lona Španielom. Portugalsko neprešlo cez semifinálovú bránu a spolu s ním aj Ronaldo stratil šancu ovládnuť futbalovú Európu.

Vlastne nie. Nestratil. Tak ako si dokázal futbalové masy podmaniť veľa krát predtým, má potenciál zažiť ešte viac takýchto chvíľ, chvíľ futbalového triumfu aj v budúcnosti, a to aj v konfrontácii  - či už s Messim alebo s inými výnimočnými futbalistami. V prvom polroku 2012 však boli aj chvíle, ktoré mohli preňho dopadnúť oveľa krajšie, priam korunovačne.