BLOG: „Barça, més que un Cruyff“

Johan Cruyff je jedinečnou osobnosťou FC Barcelona, za týmto mužom stojí viacero historických míľnikov Blaugranas. Z hráčskych čias je to „manita“ na Bernábeu, alebo dôrazné apelovanie na prezidenta Núňeza založiť mládežnícku akadémiu na spôsob Ajaxu, jeho trénerské pôsobenie prinieslo prvý triumf v Lige Majstrov, štyri španielske ligové víťazstvá v rade a predovšetkým nádherný, revolučný futbal. Cruyff je futbalovým géniom a on sám si to uvedomuje každým okamihom svojho života.

A práve tento jeho neukojiteľný egocentrizmus, ktorý mu na jednej strane mnohokrát pomohol v kľúčových rozhodnutiach, je priamym dôkazom jeho „smrteľnosti“ a futbalovej omylnosti.

Symptóm latentného narcizmu ho sprevádzal už počas jeho hráčskej kariéry. Krátko po MS 74 v Nemecku sa v 28 rokoch rozhodol viac nereprezentovaťHolandsko na ďalšom svetovom šampionáte (viacero motívov, jedným z nich bolo, že sa s Adidasom, ktorý dodával športové oblečenie holandskej reprezentácii, nedohodol na financiách a tak si ako jediný hráč svojho mužstva na šampionáte v Nemecku obliekal dres, ktorý mal namiesto troch pásikov dva, čiže značku svojej Pumy...) Keď v roku 1973 prestúpil do Barcelony, žiadal od športového denníka MARCA 60 000 pesetas, aby s ním mohla zrealizovať rozhovor, na tú dobu veľká suma a škandálna požiadavka. Faktom je, že najvydarenejšia sezóna Johana Cruyffa v Barcelone bola hneď tá prvá, ktorou si vytvoril okolo seba auru „nedotknuteľného“, v nasledujúcich sezónach to i mierne zneužíval, napr. svojím lenivejším prístupom v tréningoch, je verejným tajomstvom, že problém mu nerobilo i zapáliť si svoju obligátnu cigaretku (Camel) počas zápasovej prestávky..

Mnohé veci sa mu prepiekli len kvôli jeho geniálnemu futbalovému mysleniu. V jeho prvej sezóne vytvoril famózne útočné duo s Hugom Sotilom z Peru, ich fantastická spolupráca priniesla do katalánskej metropoly prvý španielsky titul po 14 rokoch. V súkromí vraj veľmi dobre nevychádzali a tak sa hlavne na podnet Cruyffa kúpil Neeskens. Sotilovi, ako ďalšiemu cudzincovi, sa minút na ihrisku dostávalo veľmi sporadicky.. Mužstvo Blaugranas už po jeho prvej fantastickej sezóne nikdy nenadviazalo na predchádzajúce špičkové výkony.

O jeho obrovskom vplyve svedčí i jedna mimoriadna udalosť zo sezóny1974/75, v ligovom zápase proti Seville bol Johan vystriedaný tréneromWeisweilerom (často ho kritizoval, že na súperových štadiónoch sa mu vôbec nedarí), nahradil ho mladík Mir a urazený, nahnevaný Cruyff opustil štadión. Po zápase vyhlásil, že po sezóne v Barcelone končí. Culés, celá futbalová verejnosť bola na strane svojej hviezdy a Weisweilera po sezóne nahradil akceptovateľný Laureano Ruiz. Síce tvrdil, že chce kariéru ukončiť v Barcelone, neodolal lákaniu dobrého zárobku v USA, hrával za Los Angeles aWashington, potom paberkoval niekoľko zápasov v druholigovom Levante.Počas tohto krátkeho obdobia sa stihol aktívne zapojiť v roku 1978 do prezidentských volieb FC Barcelona, odporúčal voliť J.L. Núňeza a nevoliť oponenta Ariňa, aby sa onedlho po voľbách vyjadril, že pokiaľ bude Núňez prezidentom, nevráti sa do Barçy.. Opozícia J.L. Núňeza ho chcela využiť v ďalšom volebnom období ako tromf proti nemu, ale opäť zamenil kabát a tentoraz sa priklonil na stranu prezidenta... Aj takéto oportunistické správanie sa stalo podprahovou výbavou jeho silnej osobnosti. Vrátil sa späť doHolandska hrať dve sezóny za Ajax (získal s nim dve ligy a pohár). Po smrti jedného z blízkych priateľov sa do formy dostával veľmi ťažko, vtedajší prezident Ajaxu vyhlásil, že Cruyff už nikdy nedosiahne úroveň prvej holandskej ligy a nepredĺžil mu zmluvu. Johan zareagoval typicky ješitne a ako 37 ročný hráč zradil svoj milovaný Ajax prestupom k veľkému rivalovi -Feyenord Rotterdam. Aj taký je Johan Cruyff, a priori proti všetkému, muž, ktorý ma svojho nepriateľa vždy po ruke. S Feyenordom získal „double“ a bol ocenený titulom najlepšieho hráča Eredivisie.. Skvostnejší záver kariéry si priať azda ani nemožno.

Ako tréner sa do Barcelony vrátil v roku 1988 a v prvých dvoch sezónach mal čo robiť, aby si svojím revolučným myslením udržal dôveru vedenia klubu. Situáciu mu uľahčoval fakt, že pred jeho príchodom sa FC Barcelonanachádzala v dezolátnom stave. Jeho tretia sezóna explodovala výborným futbalom a ziskom prvého zo štyroch španielskych titulov v rade a v roku 1992prvým triumfom Barcelony v Lige Majstrov (bol to skutočne jej „nultý“ ročník). Úspechy a nadčasové metódy v zložitých zákutiach jeho osobnosti opäť otvorili Pandorinu skrinku charakteru Johana Cruyffa. Všetko to začalo zbabraným finále Ligy Majstrov proti AC Miláno. Barça na finále nastúpila motivovaná ako na bezvýznamný tréning, hráči miestami pôsobili ako nevinné jahniatka pobehujúce v košiari a rovno mäsiarovi na nôž. Veľký Johan znovu uveril vo svoju veľkosť a jedinečnosť, že všetko je dokonale nastavené a že ak sa niečo nepodarí, na vine je všetko navôkol, len nie on. Akú mal motiváciu nenasadiť na tento zápas od začiatku Laudrupa, ktorý mal vtedy azda najlepšiu formu, nevysvetlil doteraz. Jeho ego sa rozhodlo zadefinovať po fiasku úplne nový„Dream Team“, uveril, že svojou víziou, genialitou dokáže nahradiť hráčov akoStoičkov, Laudrup, Romário, Koeman menami ako Sanchez Jara, Kornejev,Escaich, Ekelund, Jose Mari, Prosinečki, Meho Kodro. Taktiež prišlo rodinkárčenie zo svojím synom Jordim, u ktorého výrazne prehliadal jeho kvalitu, ktorá ani zďaleka nespĺňala parametre európskeho veľkoklubu. Pamätnou perlou z jeho trénerských čias zostáva veta: „ Keď som prišiel do Barcelony, Cruyff bol vo svete známejší ako Barça, teraz sa ten pomer postupne vyrovnáva.. „ Skromnosť nikdy nepatrila medzi jeho najsilnejšie stránky, toto jeho vyhlásenie len potvrdzuje priority Johana Cruyffa v interaktívnom svete s jeho futbalovými aktivitami.

Prezident Núňez a viceprezident Gaspart mu v apríli 1996 predĺžili zmluvu a v máji po domácom ligovom zápase so Celtou prepustili, prakticky mu ani nedovolili rozlúčiť sa so svojimi culés na Camp Nou.. Možno sa báli príliš veľkého Cruyffovho mediálneho vplyvu, či ostrejšej slovnej výmeny cez plátky španielskych športových denníkov. J.L. Núňez potom okrem iného poodkryl motív trénerskej výmeny. Podľa jeho slov Cruyff zarábal obrovské množstvo peňazí bez toho, aby sa klubu dostatočne venoval, často bol zaneprázdnený svojimi podnikateľskými aktivitami (predaj nehnuteľností) v Andorre, či udelením mužstvu 2 dni dovolenky len preto, aby sa mohol zúčastniť na golfových turnajoch. A nehovoriac o politikárčení s rôznymi kandidátmi politických strán, ktorí museli siahnuť hlboko do vrecka na zrealizovanie rôznych benefičných zápasov so „značkou Cruyff“ .. smutný to koniec trénerskej legendy, ktorý uprednostnil cestu vlastného ega pred veľkorysou cestou futbalovej osobnosti, ktorá sa dokáže poučiť z vlastných chýb.

Po ukončení trénerskej činnosti z diaľky kritizoval dianie vo svojom bývalom klube, suchej nitky nenechal na žiadnom z trénerov postcruyffovského obdobia, dokonca ani na svojom pomerne úspešnom krajanovi Louis van Gaalovi.

Cesta do klubu sa mu otvorila opäť po úspešnej kandidatúre svojho priateľaLaportu na post prezidenta klubu. Stal sa akýmsi priateľom na telefóne a jeho obrovský vplyv na Joana sa vôbec nepáčil jeho aktuálnemu nepriateľovi číslo jeden – Sandrovi Rosellovi. Cruyff odporučil Laportovi Rijkaarda na post trénera a bol to taktiež on, ktorý ho vehementne bránil po katastrofálnej prvej polovici jeho prvej sezóny (27 bodov v 19 zápasoch, 15 bodová strata na Real). V Barcelone vládla dusná atmosféra, po vypadnutí so Zaragozou z La Copa del Rey dokonca vypenil i večne usmievajúci sa Ronaldinho.

Apropo, Ronaldinho.. Sú názory, že tento skvostný hráč katapultoval FC Barcelona späť k výšinám. Pravda je však úplne iná. Prvá polovica ligy herne nevyšla ani jemu, nevedel sa nájsť v systéme Rijkaarda a i jeho culés podrobovali kritike. Kľúčové pre Barcelonu bolo rozhodnutie Laportu odolať tlakom verejnosti a Rosella odvolať Rijkaarda z postu trénera ( ten už mal pripraveného kandidáta Felipe Scolariho aj s niektorými ďalšími hráčmi ako Baptista, Luis Fabiano a chcel predať Valdésa a Xaviho, ktorí sa výkonnostne dosť trápili ). Joan Laporta dal na rady Cruyffa ponechať trénera do konca sezóny ( prišiel i s nerealizovanou myšlienkou angažovania posíl z Valencie ako Ayala, Aimar, Albelda) a toto rozhodnutie sa historicky vyplatilo. Tím posilnil dravec menom Davids a Barça v druhej polovici ligy zvalcovala všetko, čo jej stálo v ceste a predbehla i Real Madrid, za ktorým v priebehu ligy zaostávala aj o 18 bodov. Paradoxne, ako to potvrdil rozhovoroch Ten Cate, asistent trénera Rijkaarda, Sandro Rosell sa chcel s trénerským duom rozlúčiť aj po sezóne, s návrhom na odvolanie však nemal žiadnu šancu. Ronaldinho bol lídrom zmeny na trávniku, ale ktovie, akoby to dopadlo, ak by Laporta podľahol mediálnemu tlaku a Rosellovi. Mali by sme Barcelonu tak úspešnú ako dnes?

Sandro sa výraznou mierou pričinil o prestup brazílskej hviezdy do Katalánska( inak Sandro Rosell participoval taktiež na prestupe Ronalda Luis Nazaria de Lima do Realu Madrid v roku 2002, dokonca sa objavil aj na Santiago Bernábeu pri jeho prezentácii.. ), zato mu patrí obrovská vďaka, ale bola to práve nadčasová vízia Cruyffa a silný charakter Laportu (ktorý sa postupne plynúcim prezidentským obdobím vytrácal), čo zmenil príbeh barcelonského klubu. Johan Cruyff stojí prakticky za všetkými triumfami v Lige Majstrov, čiže za najprestížnejšou „reklamou“ Barçy vo svete. I výber Pepa Guardiolu ako náhrady za Franklina Rijkaarda bola zákulisná záležitosť Johana Cruyffa, ktorý mal prostredníctvom Laportu i naďalej silné slovo. Pravdou však zostáva, že ani on , ani Laporta nedokázali promptne odhadnúť a zareagovať na „voľný pád“ Rijkaardovej „Barçapárty“ v jeho dvoch posledných sezónach, príliš dlho si vychutnávali slasti víťazstiev a tak trochu i vymoženosti klubovej kasy.

Súčasný spor Cruyffa s Rosellom neveští nič dobré. Ich tvrdohlavosť a vzájomné sa štylizovanie do centra barcelonského diania rozdeľuje culés na dva tábory, kedy už dopredu vieme, že ani jeden z nich nebude víťazom, pokiaľ nenájdu k sebe cestu. Ani jeden z nich nie je viac ako klub, aj keď im ich ego šepká do uška ľúbeznú, falošnú uspávanku vlastnej nenahraditeľnosti. Avšak vidieť Cruyffa otočeného chrbtom ku FC Barcelona je zlým znamením, pretože tento muž, nech je už svojou povahou aký chce, dal tomuto klubu toľko, čo súčasný prezident Barcelony Sandro Rosell nestihne ani keby disponoval reinkarnačnými schopnosťami na ďalších 5 životov, pretože tento Holanďan sa stal synonymom každej veľkej éry katalánskeho veľkoklubu. Rosellovevyjadrenie: „Ak nepríde, bude o jedno miesto viac...“ na Cruyffovu adresu, krátko potom, čo Holanďan vyhlásil, že pokiaľ bude prezidentom, na štadión nevkročí, považujem sa absurdné a nehodné prezidenta Barcelony. Nie, nebude len jedno miesto voľné, ale budú ich tisícky na štadióne Camp Nou, pretože len tí, ktorí sa naučili žiť so slabosťami a nedokonalosťou Johana Cruyffa, mohli ťažiť z jeho nadčasovosti a bezprostredne geniálneho futbalového myslenia.