BLOG: Barcelona na slovenský spôsob

Ja, Jožko a popi na Nou Campe

Pracovití, družní Slováci… pupky majú holé, opasky vybíjané… a tie pupky im cez tie opasky prevísajú po bohatých raňajkách v barcelonskom štvorhviezdičkovom hoteli, kde sa ocitnú, keď sa na chvíľu odtrhnú od práce a združia sa, aby sa spoločne vydali na výlet so spoločným cieľom – návštevou Nou Campu. Júúj, parádne bolo!

Jozef: Poďme do toho!
Romana: Poďme!
Martin: Tak to idem rezervovať.

Takto rýchlo a jednoducho sa zrodila dohoda našej trojice na sociálnej sieti. A hoci pred tým a po tom bolo ešte veľa komplikácií, neupustili sme od nej.

Na letnom zraze culés v Čechách sa asi každý zamyslel nad možnosťou ísť sa pozrieť naživo na decembrový zápas Barcelony. Ja, Jožko a popi sme nad tým uvažovali naozaj vážne. Preberali sme to na konci októbra „na pizzi“ pred spoločným sledovaním zápasu LM: Borussia – Real Madrid. Keď chalani urobili predbežný rozpočet, vychádzalo to dosť draho. Jožko spomenul Eurovíkend v Barcelone spolu s možnosťou ísť na ligový duel Barçy so Zaragozou, ktorý našiel na nete. Povedali sme si, že sa rozhodneme a dáme si vedieť do konca týždňa. Keď popi objavil ten istý zájazd, len s odletom z Bratislavy, bolo rozhodnuté. Naša radosť však trvala iba dva dni. Kvôli nízkemu záujmu bola akcia zrušená. Dostali sme ale možnosť za tie isté peniaze odletieť o deň skôr z Prahy. Opäť sme dlho neváhali a začali sa vybavovačky. Zariaďoval to hlavne popi (za čo veľmi ďakujeme); my, teda skôr ja, som len dodávala ďalšie nové dotazy.

1.    deň – „cestovný“

Všetko sa vybavilo a zistili sme, že aby sme boli vo štvrtok v Prahe na letisku načas, musíme cestovať už v stredu v noci, popi z Popradu a ja s Jožkom z Bratislavy. Po nočnom posilnení sa čokoládovým dezertom zo zásob v mojej práci sme autobusom načas vyrazili, driemali... vlastne Jožko bez problémov zaspal hneď, ako sme sa pohli. Krátko pred (prvým – pražským) cieľom nám popi písal, že let o dve hodiny posunuli a v Prahe je zima ako v ruskom filme. Vedeli sme, že keď to píše Tatranec, sranda to nebude. Na stanici sme preto už všetci spolu hneď zaliezli do teplej reštiky na veľkú kávu na zohriatie a prebratie a neskôr do nákupného strediska na obed. Popi má dopravu v Prahe „zmáknutú,“ a tak sme bez problémov boli včas na letisku, aby sme po ceste z Bratislavy autobusom maďarskej spoločnosti do hlavného mesta ČR ďalej pokračovali s českou cestovkou poľskou leteckou spoločnosťou do Španielska, či presnejšie Katalánska, kde boli ako súčasť politickej kampane všade povešané plagáty, ktoré riešili jediný problém – odtrhnutie (či nie) Katalánska od Španielska. A preto heslá zneli: Dependencia (nezávislosť), Contra dependencia (proti nezávislosti) či Dependencia no – centralismo no, čiže proti nezávislosti, ale aj (madridskému) centralizmu.

Najskôr sme ale museli chvíľu vyčkávať na letisku (Jožko spal), stretnúť sa so Šárkou – našou delegátkou a potom sa už pohodlne prepraviť na Pyrenejský polostrov. Jožko celý let prespal...

V Barcelone sme v ten deň ešte stihli večernú autobusovú prehliadku mestom. Z hotelu sme sa už potom nevládali „vytrepať“ ani nikam na večeru. Popi mal našťastie zásoby obložených rohlíkov z domu. Proti smädu sme neriskli vodu z vodovodu, ale minibar – 2 eurá za pollitra čistej vody a keďže „Combo“ – kombinácia nápoja s čokoládovou tyčinkou, malo zvýhodnenú cenu, rozdelili sme si aj tú. O svojom rýchlo vybavenom výlete sme dávali vedieť kamarátom a známym...

Keď Jožko ešte doma napísal na sociálnu sieť, že balí švestky a odchádza smer Barcelona, prvá mu začudovane napísala jeho vlastná mama: „Kedy?“ Teraz sa už mohol pochváliť, že je na mieste. Kamaráti priali, nech si to užije, do čoho sa zapojil aj popi: „Užije? Veď on všade spí.“ Ale v Barcelone už nespal. Dokonca ani v metre.

2.    deň – „muzejný“

Na druhý deň na hotelových raňajkách sme zistili, že minibar už môžeme nechať na pokoji. Ani sme tak nejedli, skôr sme priam „žrali.“ Keď bolo všetko také vynikajúce! Slaninka, praženička, volské oká, uvarené vajíčka, pečivo, hrianky, salámy, jamón, zelenina, ovocie, jogurty, koláče, keksíky, skvelé džúsy... no mňam! Síce sme sa napriek plným bruchám rozhodli utekať na metro a stihnúť prechádzku po pamiatkach mesta so Šárkou, ale nestihli sme to. To metro totiž nie a nie nájsť. Tárali sme sa kade-tade, nakoniec sme sa museli pýtať a aj tak sme prišli k úplne inej stanici. Našu skupinku sme nestihli, ale ja som sa ešte rozhodla ponáhľať, či ich niekde nenájdeme. Možno, keby som sa nevybrala opačným smerom, možno, keby sme si aspoň jeden boli napísali telefón na Šárku... Ale nakoniec sme usúdili, že tak to malo byť, lebo sme mali vlastný skvelý program.

Počasie bolo perfektné, teplučké, tak sme sa prešli po Ramble, po krásnom prístave a pozreli sme si zaujímavé barcelonské akvárium s kopou rýb najrozličnejších druhov a aj s nejakým tým potápačom. Práve tam prebiehala aj výučba detičiek. Detičky sa učili posadené pred sklenými stenami, za ktorými pozorovali rybičky a my sme sa fotili na preliezkach.

Oveľa lacnejšie ako akvárium bolo Múzeum katalánskej histórie, pre nás však asi rovnako zábavné. Vystavené exponáty boli pre nás rekvizitami na perfektné fotky – na miestach, kde sme sa mohli postaviť, tam, kde asi nie, aj tam, kde určite nie. Bolo tam však dokopy asi 5 návštevníkov, chlapíci bezpečnostnej služby, ktorí na každom poschodí mali sledovať jednotlivé priestory na obrazovkách pred sebou, podriemkávali alebo sledovali filmy, a tak sme sa vybláznili. Najviac sa osvedčil Jožkov mobil, ktorý robil perfektné fotky, no ako dotykový mne s mojim „citom“ v rukách robil aj sakramentské problémy. Niekedy som fotila spôsobom – 6 záberov, aby bol aspoň jeden vydarený a večer ešte zmazať odfotenú vlastnú ruku či podlahu... ale postupne som sa náhodou zlepšovala.

Pri tomto našom umeleckom vyžití sme samozrejme aj vyhladli. Keď sme ráno v informačnej kancelárii hľadali (ale nenašli) informáciu o nejakom športovom zápase, ako basket, hokej na kolieskových korčuliach či hádzaná, ktorý by sme v Barcelone stihli navštíviť okrem futbalu, objavila som vizitku reštiky, kde sa dá za poplatok zjesť koľkokoľvek čohokoľvek, čo v nej je, a tak sme sa zase dobre najedli.

Návštevu Gaudího domov, ktoré sme si chceli pozrieť lepšie ako večer predtým počas autobusovej okružnej jazdy, sme v ten deň vypustili, FC Botiga už bola zatvorená, keď sme k nej dorazili, a tak sme išli nakúpiť ešte nejakú „poživeň“ a drogériu. Ja dezodorant, lebo som svoj pozabudla v kabelke a na letisku mi ho zhabali, a tak som v piatok chodil a navoňaná vôňou „Only for real men“ a ešte jednou dobrou od chalanov a Jožko gél na vlasy. Hoci našiel „Cemento“ uspokojil sa napokon aj s menej silným.

Boli sme už síce vo svojej štvrti, ale kým sme sa dostali do hotela, absolvovali sme dlhú dobrodružnú cestu. K hotelu, kde bola ubytovaná druhá časť nášho zájazdu, sme sa dostali v pohode, ale šofér nášho autobusu deň predtým nešiel k tomu nášmu hotelu zrovna priamočiaro a my sme si nevedeli spomenúť, kadiaľ to presne bolo. Dokonca sme si nevedeli spomenúť ani na meno nášho hotela. No zistili sme ho na karte od izby. Keď sme už nevládali ani tipovať, ako asi zabočiť, vošli sme do jedného hotela, kde nám milý recepčný na mape zakrúžkoval náš hotel a vyznačil trasu. Museli sme sa vrátiť riadne dlhú „štreku.“ Ale aspoň nám o to viac chutila super večera. Kŕmili sme sa nakúpenými olivami s ančovičkami, syrom, jamónom, hroznom, pečivom a zapíjali to vínom Iniesta! Ďalšie splnené želanie! Nie je to síce žiadny zázrak, ale dá sa a nám už len vďaka tomu pocitu, čo a kde pijeme, chutilo. Mali sme biele značky El Loco. Dopiť sme sa ho rozhodli na druhý deň – na výhru Barcelony, o ktorej sme nepochybovali. Po dobrej večeri sme chvíľu pozerali na napínavý Davis Cup: Česko – Španielsko (naspäť do Prahy sme cestovali lietadlom, ktorým priletela španielska výprava, ale gratulácia patrí českým tenistom!), a keďže druhý deň sme chceli vstať skôr a ísť si pozrieť (asi naveky nedostavaný) chrám Sagrada Familia, bolo celkom žiaduce ísť spať v „normálnom“ čase. Mne by sa to možno aj bolo podarilo, keby moje pokusy zaspať nezbadali chalani: „Romííí, spíš? Romííí, nespi!“ Miesto spánku prišlo na nočné vykecávačky, rozoberanie rôznych aj „životne dôležitých“ tém. (Oceňujem rovnakú, možno až vyššiu úroveň ako majú babské jazdyJ)

3.    deň – „športový“

Ďalší deň sme samozrejme nevládali vstať skôr a ponáhľať sa do radu, aby sme čím skôr vystáli rad do Sagrady Familia a samozrejme sme si nevedeli pohnúť ani pri raňajkách. Také dobroty si proste treba vychutnať, alebo ich aspoň čím viac zjesť.
No mali sme šťastie. Možno ľudí vystrašil nočný dážď (a predpoveď počasia, ktorá našťastie nevyšla), ale žiadny hrozný rad pred Sagradou nebol. Pofotili sme si ju zvonka a za pár minút sme boli vnútri. Potom sme si úchvatný chrám do sýtosti vychutnali a urobili fotky aj zvnútra, a takisto výhľad z neho. Do vežičky sme sa vyviezli výťahom, dole sme zišli peši – skvelý zážitok. A spojitosť so športovým dňom? No predsa pomodliť sa za dobrý výsledok večerného zápasu a za vydarený nákup v Botige. To mi ale napadlo až teraz, tam nie. A za to sa aj tak modliť netreba.

Gaudího domy sme opäť nestíhali, lebo od cirkevného chrámu sme zamierili k futbalovému. Ešte nie na futbal, ale na nákup do Fanshopu v areáli. A nakúpili sme. Popi miesto plánovaného staršieho dresu ten najnovší (domáci Iniestov – tak ako ja, ale ja vonkajší čierny), Jožko miesto dlho obdivovanej oranžovej bundy čiernu (popi takú istú a vyzerajú v nich fakt dobre) a ja miesto krásnej modrej ešte krajšiu bordovú. Jožkovi a popimu sa kúpili aj darčeky – výhry zo stávky. Jožko vyhral stávku, že Šárku už na dohodnutom mieste stretnutia, odkiaľ sa išlo na prechádzku, nestihneme a popi, že v Barcelone nájde škodovku. Ono tam predajňa Škodovky bola, ale v meste sme videli jazdiť (chalani videli, ja si autá nevšímam) len Škodovky – taxíky. Tie sme teda zo stávky, resp. z hry – kto prvý nájde, vylúčili a takisto automobily stojace priamo pred predajňou. A hneď ako sa tie pravidlá dohodli, popi zbadal na druhej strane cesty zaparkovanú Fabiu. Druhú sme zbadali (chalani zbadali) až na letisku pred odchodom. Tomu sa povie šťastie. A dobrý zrak.
Okrem spomenutého sme v Botige pridali do nákupnej tašky aj pár neplánovaných kúskov, tušene oplieskali kopu prachov, ale boli sme nadmieru spokojní.

Rovnako, ako keď sme si potom vyzdvihli v hoteli vstupenky na zápas a zistili, že aj keď to nebolo vopred zaručené, máme miesta vedľa seba. Na hoteli sme sa aspoň na chvíľočku natiahli, „reštartovali“ sa a s predstihom vybrali naspäť na Nou Camp. Tam sme ocenili dobré značenie a aj dobrú organizáciu, keďže väčšina tribún sa zaplnila veľmi rýchlo krátko pred zápasom. To my sme si atmosféru tohto miesta užívali už hoďku a pol pred začiatkom stretnutia a samozrejme fotili. Miesta sme mali vyššie a viac naboku ako som to už raz zažila, ale s dobrým výhľadom. Nebolo treba žiadne žmúrenie, aby sme rozoznali hráčov. Ja som ešte vypisovala „zážitkové“ sms – domov a Tomášovi, ktorý ma informoval, že Banská Bystrica doma remizovala 1:1 s Myjavou a Nitrička porazila Prešov 4:1. Pri nete sme sa neskôr uškŕňali nad výsledkom Trenčín – Trnava 6:0.

Aj fanúšikovia Barcelony sledujú aj iné tímy... Ešte pred začiatkom zápasu na Nou Campe zaznel potlesk pre Valenciu. Za to, že porazila 2:1 Espanyol.

Keď sme sa už usadili, nad sebou sme začuli rozhovor českého páriku a popi vedľa seba ďalšieho česky hovoriaceho fanúšika. Začal zápas a o pár minút sa po faule na Villu zhora ozvalo: „Villa, vstávaj!“ Mohutne v našom slovanskom sektore povzbudzovali napr. Poliaci. Boli tam však aj domorodci. Vedľa mňa zlatá katalánska rodinka s malou babuľkou v drese Messiho a nad chalanmi otec so synom, ktorý celý zápas hral hry na mobile. Či celý štadión híkal nad akciami a gólmi Messiho, či zborovo vzdychol pri góle hostí... nonstop sa ozývali zvučky známych hier. Ocko sledoval futbal a malý ho aspoň neotravoval no. Popi síce chápavo zhodnotil, že aj preňho je už popradský hokej niekedy nezaujímavou rutinou, ale Jožko skôr usúdil, že malý si nevie vážiť, kde sa narodil. Ja som v „španielskejšom“ sektore pri mojej predchádzajúcej návšteve možno zažila lepšiu atmosféru, ale pre celkovú atmosféru Nou Campu bolo samozrejme vyhnanie radikálnejších fanúšikov mínusom. Plusom je, že tu uvidíte ľudí všetkých vekových kategórií, najrôznejších národností a všetci dobre vedia, ako sa oslavuje Messiho umenie, ako sa spieva a tlieska do rytmu hymny Barcy; zo všetkých miest sa nadšeným potleskom víta už prvý na predzápasovej rozcvičke - Valdés (a to aj pri jeho aktuálnej „forme“), celý štadión pripraví pri striedaní standing ovations kapitánovi Puyolovi (to by sa páčilo Boixovi)... stretne sa tu kopec ľudí, z ktorých mnohí možno nemajú veľa spoločného, ale spája ich fenomén futbal a jeden klub.

Prvú oslavu Messiho sme si naživo vyskúšali už v 15. minúte. Veľmi sa nedarilo Villovi a aj keď ho všetci máme radi, Jožko si už po pár minútach želal jeho vystriedanie Tellom. Prišlo v druhom polčase, Christian predviedol pár dobrých ťahov, ale tiež nezažiaril gólovo. To sa podarilo Songovi, ktorý nás naopak celkom príjemne prekvapil, hoci sa nám najskôr zdalo, že mal prsty v góle hostí. Vedeli sme vopred, že nemôže nastúpiť Busquets, zato sme mali tú česť vidieť stopérsku „prvú voľbu“ Piqué – Puyol, a to bolo v tejto sezóne naozaj šťastie. A potom nastúpila aj naša nádej pre budúcnosť – Bartra. Messi pridal ešte jeden presný zásah a už sme v hlave prepočítavali, že on snáď má naozaj reálnu šancu gólovo predstihnúť po Pelém aj Gerda Müllera.

Vo mne sa ozvala aj nostalgia. Pred dvomi rokmi (na Nou Campe s ocinom) na zápase s Villarealom som taktiež zažila výhru 3:1, rovnako bolo skóre 1:0 a potom 1:1, dva góly dal takisto Messi... Nuž, a keď som si na druhý deň kúpila opäť hrubé noviny s kopou strán o Barcelone, prečítala som si titulok na prvej strane: „Torpedo Messi.“ Úplne presne ako pred dvomi rokmi...

Z hľadiska sme sa neponáhľali ani po konečnom hvizde. Keď sme sa už konečne vybrali na odchod, pocítili sme hlad a hroznú chuť na pizzu. Pri hľadaní voľného miesta v nejakom podniku, najlepšie s telkou, kde beží súboj Realu Madrid s Athleticom, sme však mali konkurenciu viac ako 70 000 ľudí, čo sa taktiež vyrojili z Nou Campu. Rozmýšľali sme, či to ďalej skúšať v okolí štadióna alebo sa metrom zviezť do „tej našej prdele,“ ako miesto, kde stál náš hotelík, nazval Jožko, keďže sa mu zdalo, že pri cestovaní metrom míňame veľa zastávok. Mne sa to nezdalo až také tragické, keďže sa mi skoro vždy podarilo usadiť sa. Ale skúsili sme sa ešte vybrať do bočných uličiek pri Nou Campe a stačilo nám, že sme narazili na nejakú „pekáreň“ s kopou pečiva a s voľnými miestami. O to príjemnejšie bolo naše prekvapenie, keď sme v jedálnom lístku objavili rôzne druhy pizze a priam ohromení sme boli tým, aká je vynikajúca. Mne s popim k tomu rovnako prekvapivo veľmi zachutilo katalánske pivo. Tak sme si pochutnávali a Real medzitým bil chúďa Athletic. Na hoteli sme na barcelonské víťazstvo dopili Iniestovo víno a uložili sa na poslednú noc v Barcelone.

4.    deň – „turistický“

V nedeľu ráno nás čakali (nateraz) posledné skvelé barcelonské raňajky. Po nich sme sa (ako obvykle) ledva vygúľali na jednu z posledných jázd metrom.  Jožko ešte aj vo vlaku do Bratislavy, a potom aj cez týždeň v bare, recitoval: „Próxima estació.“ To ja mám v hlave už od detstva: „Dveře se zavírají,“ čo bolo tiež súčasťou tohto výletu. V barcelonskom metre sme obdivovali bezprostrednosť Kataláncov, hlasné veselé debaty detí s rodičmi bez zahriakovania: „Teraz ticho, sme na verejnosti, doma si to povieme,“ asi 70-ročnú babičku, ktorá ku mne podišla, ukázala na moju novú bundičku s logom Barcy, usmiala sa na mňa a vztýčila oba palce nahor, všadeprítomných muzikantov, ktorých vyhrávanú melódiu vždy spoľahlivo spoznal popi. A že toho nahrali! Dokonca aj Lambadu na harmonike sme si vypočuli. Stretli sme tu aj skupinky metrosexuálov, homosexuálov či chalana, ktorý mal jednu polku hlavy vyholenú, zato z druhej vyzeral ako kočka s nádhernými dlhými hustými vlasmi...

Po vystúpení z metra nás tento krát čakala poriadna pešia túra. A to sme ani neblúdili! Šliapali sme do Parku Güell. Ja aj Jožko sme tam už boli, takže sme dobre vedeli, do čoho ideme. Hocikto by si ten náš barcelonský program asi neužil, veď sme aj počas pobytu často spomínali: „Bývalá by po týchto schodoch v Sagrade nikdy nezliezla...“ „Bývalý by mi sem ani nešiel, lebo podľa neho Španieli eskalátormi úplne zničili toto historické miesto.“ „Tak tu by mal môj najlepší kamarát kecov... Celú cestu by frflal, na čo tam ideme, keď tam aj tak určite nič neni...“ Ale bolo. Všade, kde sme boli, sme našli kopec zaujímavého. Gaudího park nás tiež „dostal.“ Bolo super sa tam prechádzať a predstavovali sme si, ako by sa nám páčilo chodiť si tam zabehať, len tak si sadnúť a pri hudbe pouličných umelcov čítať knihu, alebo sa tam vybrať na rande... Pokúpili sme aj nejaké suveníry rodine, kamarátom a „našim nádejným,“ vyliezli, kam sa dalo (hoci mne sa niekde dalo len s jednou opornou rukou zdola a s druhou zhora, ale mala som ich), pokochali sa výhľadom a znova pofotili. Napr. aj pri kaktusoch, ktorých bolo pri nás milión, ale ja som si ich nevšimla, lebo som pozerala opačným smerom. Tak som trošku nevšímavá, no. Prekvapivo nie na Ramble, ale natrafili sme aj na živé sochy a pri jednej sme zbadali, že je živá, až keď popi pocítil dýchnutie na ruke so zmrzlinou, ktoré sme pozlátenému pánovi v čudnej póze strkali pod nos. Úžasné – socha aj zmrzlina.

K ďalšej zastávke metra sme to mali od parku dosť ďaleko, ale aj tak sme sa ním len potrebovali zviesť na Španielske námestie, kde sme odštartovali ďalšiu prechádzku – na Montjuïc. Pri ďalšom mieste so super výhľadom – pri Národnom múzeu katalánskeho umenia sme si dali kafčo a rozhodli sa počkať, kým ustane drobný, ale hustý dážď, ktorý sa spustil. Nejako ale nechcelo skončiť pršať, tak sme sa navliekli do pršiplášťov, ktorými ma (pre všetkých) vybavila moja zlatá mamina. Užitočná vec, ktorú Španieli asi moc nepoznajú. Všetci na nás pozerali ako na mimozemšťanov. Pršiplášte sme si nechali aj chvíľu po tom ako prestalo pršať, lebo sa pre zmenu rozfúkalo, tak pomohli proti vetru. Poprechádzali sme sa po športoviskách postavených na OH v Barcelone v deväťdesiatom druhom. Pozreli sme si aj Olympijský štadión. Nový domov Espanyolu, Cornellá-El Prat, sme nestihli. Nabudúce. Síce pomaly, ale stále sme postupovali smerom na vrchol Montjuïcu - ku „Castellu,“ aby sme to napokon skoro vzdali tesne pred cieľom. V poslednej časti jazdí lanovka, tam aj späť. Do šiestej. Bolo však už po pol. Mne to nedalo, zistila som od slečny pri okienku, že by sme to ešte stíhali, a ak nie, dole sme peši za 15 minút alebo busom. Tak sme kúpili lístky len tam a nasadli do kabínky lanovky... a o pár minút nám bolo jasné, že to bol skvelý nápad. Pod nami sa rozliehalo mesto v celej svojej kráse. Už sa síce zotmievalo, ale pohľad na osvetlenú Barcelonu bola fantázia. Pobehali sme po hradbách a obdivovali sme ju z každého miesta. Hneď pod nami sa rozprestieral prístav. Určite by stálo za to vidieť to aj cez deň. Tak ďalší program nabudúce. Aj so Sunny. Na tú sme si spomenuli hneď prvý deň, keď sme jej kúpili kľúčenku - Xaviho.

Cesta dole nás opäť príjemne šokla, najmä vysvietené kaskádové fontány. Zhodli sme sa, že toto bol zlatý kliniec - užiť si nočnú Barcelonu v prírode, nie v rušnom centre. Zistili sme, že k metru nás odtiaľto zvezie ďalšia lanovka, či niečo ako “zubačka“ a aby sme doplnili ďalší druh dopravy, v metre sme sa prvýkrát na nástupište spustili výťahom. Jazdou metrom ma „aktívne“ napadlo, aby sme pozreli na mobily, či nám náhodou delegátka nepísala niečo ohľadne prípadného posunu nočného letu. Prišla správa priamo z českej cestovky, ale nešla otvoriť. Chalani začali tipovať, či to bude naozaj niečo o lete alebo nie, alebo by písala priamo Šárka... „Jéjda, veď vonku otvoríme alebo zavoláme Šárke a zistíme,“ zahlásila som s kľudom Angličana a v okamihu sa na mňa s otvorenými ústami obrátili dve neveriace tváre: „My sme z teba za 4 dni urobili flegmatika!“

Správa nešla otvoriť ani vonku na ulici, tak popi zavolal Šárke a dostali sme už tušenú správu: „Z hotela odcházíme až o třičtvrte na jednu (miesto pol jedenástej), tak se zatím posaďte na něco dobrýho...“  Tak sme sa na niečo dobré opýtali hneď prvých okoloidúcich. Ochotne poradili – rovno, doprava, na piatej ulici zabočiť... a tam bude reštaurácia už neviem s akým menom a s čím dobrým... Aj tak sme hneď po druhej ulici zabudli počítať. Vybrali sme si prvý dobre vyzerajúci podnik, kde sme zbadali aj telku. Práve začínal zápas Granada – Atlético. Ani jeden z tipov 1:0, 2:1 a 1:3 síce nevyšiel, ale opäť sme sa výborne najedli. Obsluhovala nás milá aziatská rodinka. Po chutných porciách rýb a bravčového sme si dali na vzpruženie silné kávičky a pivčo. Po stretnutí, ktoré skončilo výhrou Atlétov 1:0, sme si ešte pozreli kúsok záznamu súboja Manchester City – Aston Villa 5:0 a pre istotu včas odštartovali na cestu naspäť do nášho hotela. Jasné, že sme sa zas motali ako Maďari v kukurici (to sa tak u nás hovorí). Ale v super nálade. Chalani citovali repliky českých filmov. Jožko vždy začne s Kurvahošigutentág a prechádza sa na ďalšie. Niežeby som aj ja niečo neovládala, ale radšej si to hovorím väčšinou len v duchu, lebo „ř“ proste „nesvedu,“ že Lápi? Tak sme sa pomotali, jednému malému Barcelončanovi pomohli dostať zo stromu hračkárskeho parašutistu, ktorý sa mu tam zachytil a napokon sa dostali k hotelu. Dokonca bolo ešte dosť skoro. Naši českí spoluúčastníci zájazdu boli väčšinou rozložení na kreslách a stoličkách pri recepcii, kde sa snažili zdriemnuť si, keďže sme už boli odbytovaní z izieb. My sme boli riadne uchodení, ale aj tak sme ešte  ostávajúci čas využili na spoznávanie okolia „našej prdele “ – opustené ulice, nejaká zrútená fabrika, dom s lebkou a nápismi „No entra“ (Nevstupuj!) a „No pasa“ (Neprechádzaj) a s jednou zrútenou stenou, cez ktorú bolo vidieť kopec odpadkov. Potom tú kopu niekto zapálil, ale aj keď Jožko chcel, aby sme upozornili záchranárov v neďaleko stojacej sanitke, nech zavolajú požiarnikov, nechali sme to tak. Ako zahlásil popi: „Či tá búda padne dnes, alebo o týždeň... to je jedno.“ A to už boli posledné obdivované „krásy“ Barcelony :-)

Na recepcii hotela sme si vyzdvihli batožinu a nastúpili do autobusu smer letisko. Po ceste sme pribrali turistov z ďalšieho hotela, medzi nimi aj český pár, ktorý nad nami sedel na Nou Campe a teraz trocha meškal; medzitým nám ďalší, starší český pár rozprával, ako oni pri odchode z jedného pobytu štvrťhodinu nemohli prísť na to, kto je tá jedna osoba chýbajúca do počtu. Potom si jeden pán spomenul, že nemá ženu a kázal jej čakať pri záchodoch... Na letisku sme sa zase fajn bavili s československým párom – Češkou Luckou a Košičanom Romanom, ktorí tiež boli na zápase, ale inde ako my, keďže lístky si kúpili až v hoteli; no na Nou Camp sme ich odprevadili. Popi a Jožko boli naštvaní, ako si z nich robil chlapík v bufete srandu, keď si kupovali kakavko (Cola-Cao). Pre kakavko pre Lucku sa vybral aj statný Roman a chystal sa, ako vtipálkovi pri bare povie nejaké teplé slová, keď bude „pindať.“ Vyzeral však asi nebezpečne, keďže Barcelončan tentoraz pri objednaní kakavka ani brvou nepohol. No a Španielom samozrejme tá podobnosť mien – Roman, Romana, stačila, aby nám dokafrali letenky a museli ich prerábať. (Česká cestovka zase pri vystavovaní spoločnej poistky pre popiho, Jožka a mňa „zmiešala“ moju adresu s popiho. A my sme si to ani nevšimli. Zato našťastie moja kolegyňa, keď som si ju v robote vytlačila.)

A potom už len šup do lietadla a domov. Ešte sme ani nevzlietli a Jožko už spal... V Prahe sme pristáli po šiestej a po vyzdvihnutí batožiny zamierili na Florenc, len či náhodou nemešká „náš“ autobus – „sedmička.“ Bol však už preč a ďalšie voľné miesta boli až v tom o deviatej. Utekali sme teda na metro a na hlavnú vlakovú stanicu. Tam sme si kúpili lístky, rozlúčili sa s popim, ktorý mal vybratý neskorší vlak na východ a dobehli na nástupište, kde práve prichádzal vlak. Ako vo filme. Vlak sa pohol a Jožko už spal... Aj ja som si podriemkala a naobed sme už vystupovali v Blave.

Tak sa nám to podarilo! Užili sme si víťazný zápas Barçy priamo na Nou Campe... aj úžasné mesto... a jedlo... a naše neustále meškanie, blúdenie, „našu prdel“... Vďaka tomu všetkému bol náš výlet taký geniálny!
Romi

Ja v špeciálnom tričku na výlet

a barcelonskí fešáci Jožko a popi

Nou Camp

a nočná Barcelona