BLOG: CARLES PUYOL: Skala so srdcom culého

El Grande Capitan

Pre klub viac ako zamestnanec, pre spoluhráčov viac ako kolega a pre fanúšikov oveľa, oveľa viac ako len dobrý obranca. Carles Puyol je jednoducho zosobnenie Barcelony.

Futbalové začiatky Carlesa Puyola i Saforcada sú spojené s jeho malým rodným mestečkom La Pobla de Segur, v ktorom uzrel svetlo sveta 13.4.1978 a kde začínal s veľkým futbalom v Juvenile CF Pobla. Začínal ako brankár, no pre zranenie a následné problémy s ramenom sa rukavíc musel vzdať, aj keď tak urobil až potom, čo mu ich mama zobrala a nevrátila. A tak si to namieril do útoku. Jeho talent čoskoro prilákal pozornosť a vo veku 17 rokov sa sťahoval do Barcelony, kde začal hrávať taktiež v Juvenile, no posunul sa v zostave o kúsok dozadu, na pozíciu defenzívneho záložníka. Po sezóne prešiel do Barcy C a rok na to aj do Barcy B, kde sa rýchlo stal pevnou súčasťou zostavy, znova na inom poste, Carles prešiel na post pravého obrancu.. A tak nič nestálo v ceste jeho debutu v prvom tíme Luisa Van Gaala. Aj keď v sezóne 1999/2000 nebolo vôbec jasné, čo s Puyolom bude, či sa presadí v áčku, alebo ostane v nižších kategóriách, 2.10.1999 mu v zápase s Valladolidom Van Gaal dal dôveru a Carles šancu chytil tak pevne za pačesy, že počas dlhých rokov dodnes jeho pozíciu v tíme nikto nespochybňoval. Hneď v prvej sezóne naskočil do 37 zápasov a dodnes ich má na konte cez 550. Dodnes je však na Puyolovi vidieť, že vystriedal viacero postov, nechýba mu technika, dobrá rozohrávka, ale aj kvalitné sklzy, vie sa presadiť v súperovej šestnástke a v prípade, že by sa zranil brankár a neboli by k dispozícii striedania, s určitosťou by si rukavice zase navliekol na ruky on sám.

Tarzan je jedným z mnoho odchovancov v drese FCB, no jeho začiatky na rozdiel od iných neboli jednoduché. V roku 2001 ho chcel tréner van Gaal poslať na hosťovanie do Málagy CF, no naštastie z tohto transferu zišlo. Mnohí si ho ešte určite pamätajú z jeho začiatkov ako mladého chlapčiska, ktorý lietal po pravej strane ihriska, viali za ním jeho dlhé vlasy a niekde vo vzduchu visel blížiaci sa faul, penalta, alebo karta. Zatiaľ čo Messi a Xavi slávili prvý rok titul a Bojan druhý rok Treble, Carles zažíval jedno sklamanie za druhým. Prvých 5 rokov bez akejkoľvek trofeje, s rozpadajúcim sa tímom, kde práve on býval najlepší na ihrisku. V tomto období culés trpeli ako nikdy predtým. V krátkom čase odišiel z klubu dlhoročný prezident Nuňéz, Pep Guardiola a aj Luis Figo, ktorý kontroverzne zamieril k úhlavnému rivalovi, do tímu Realu Madrid. Jedno z mála svetielok, ktoré culés ostávali , bol práve Puyol, chlap s ktorým sa mohli stotožniť, spojujúci článok medzi nimi a hráčmi. Carles bol a aj je jedným z nich, len miesto na tribúne behá po ihrisku. Keď sa Figo vrátil v drese merengues na Camp Nou, práve Puyol dostal za úlohu tohto virtuóza strážiť a v heroickom výkone obstál na výbornú, keď Figa k ničomu nepustil, vymazal ho z hry a Barca mohla sláviť výhru, ktorá v tom momente znamenala viac ako čokoľvek iné. Cez tímovú krízu sa Carles mohol tešiť aspoň z individuálnych ocenení. V roku 2002 bol zvolený za najlepšieho pravého obrancu UEFA, bol najväčším oživením ligy a z ponúk na prestup si mohol vyberať, záujem mal napríklad slávny Manchester United. Veľkých a úspešných tímov bolo veľa, no žiadny úspech by nechutil tak, ako ten s Barcelonou.

Postupom času sa Puyol presunul z kraja obrany do jej srdca. V sezóne 2003/2004 bol tretím kapitánom a hral dôležitú rolu pri z mŕtvych vstaní Barcelony v lige, ktoré viedlo aj vďaka Edgarovi Davidsovi ku konečnému 2. miestu. Carles nastúpil do 27 zápasov a pripísal si aj 6 štartov v pohári UEFA, v ktorom sa vtedy Barca stretla aj s dnes už v troskách sa nachádzajúcim slovenským klubom FK Matador Púchov a v prvom zápase hranom v Trnave dokonca so Slovákmi senzačne remizovala, keď po vedúcom gól Patricka Kluiverta v nadstavenom čase vyrovnal Jambor. Avšak v sezóne 2004/2005 nastal zvrat ako v Carlesovej kariére tak aj v dňoch FC Barcelona. Carles sa po odchode Luisa Enriqueho do dôchodku stal kapitánom tímu a Barca po prvýkrát po dlhých rokoch dosiahla pod vedením Franka Rijkaarda na ligový titul. Puyol za Barcu dýchal. Išiel po hlave do každého súboja a nevzdal žiadnu loptu. Ako napríklad v slávnom momente v Lige Majstrov proti Lokomotivu Moskva. Valdés už bol pokorený, Puyol však nikdy. Vrhol sa po strele letiacej do poloprázdnej brány a hruďou, presne v miestach kde mal na drese znak Barcelony, loptu vyrazil. To však nebol jediný okamžik, kedy Puyol riskoval vlastné zdravie pre tímový úspech. V odvetnom el clásicu v roku 2004 opäť zaskočil za Valdésa, keď dokonca nastavil vlastnú hlavu proti delovke Roberta Carlosa. Neuveriteľné ako sa z premotivovaného, pojašeného chlapčiska na pravej strane obrany stal výnimočný stopér, ktorý za zápas vybojuje 20 lôpt bez akéhokoľvek faulu, zo 70 prihrávok pokazí 1, ktorého góly vždy prídu v tej najpotrebnejšej chvíli a ktorý by za svoj milovaný klub šiel hlavou aj proti nákladnému vlaku.

Svoj debut v reprezentácii si Carles užil vďaka José Antonio Camachovi, ktorý mu dal v zápase s Holandskom v roku 2000 dôveru. Zúčastnil sa aj Olympiády v roku 2000 v Sydney a patril medzi opory La Furie Roja aj na Majstrovstvách sveta 2002 a Eure 2004. V sezóne 2005/2006 hral tak ako bolo jeho zvykom, výborne a ako kapitán mal tú česť zdvihnúť nad hlavu tak trofej pre víťaza La Ligy , ako aj ušatý pohár pre víťaza Ligy Majstrov po finále proti Arsenalu na štadióne St. Denis. Puyol počas tejto sezóny vynechal iba 5 zápasov, no ani jeden kvôli zraneniu a pridal aj jeden gól pri výhre 5:0 nad San Sebastianom 30.10.2005. Odmenou za jeho výkony bolo ocenenie Najlepší stopér roka 2005 UEFA, Najlepší stopér sezóny Ligy Majstrov a Najlepší hráč roka 2006 podľa Mundo Deportivo. Sezóna 2006/2007 bola preňho tragédiou. Barca nevyhrala ani jednu trofej a on sám sa na konci ligového ročníka nepekne zranil a čakala ho operácia. Bolo to jeho prvé z vážnych zranení kolena. Po zranení bolo na ňom vidieť, že sa nemôže dostať do svojho starého tempa, ovšem na Eure 2008 všetkým ukázal kto je a prečo nosí v Barce kapitánsku pásku, keď sa stal jedným z najlepších stopérov turnaja. Počas nasledujúcich 5 sezón odohral vždy minimálne 40 zápasov, okrem sezóny 2010/2011, poznačenej vážnym zranením kolena a následnou operáciou, zdvihol ako kapitán nad hlavu ďalších 15 trofejí s Barcou, pričom vyhral s Furiou la Roja EURO 2008 aj FIFA WORLD CUP 2010 a popritom získal radu ďalších individuálnych ocenení, ako Najlepší stopér roka 2007 UEFA, či miesto v mnohých výberoch najlepších hráčov a jedenástok, a hoci počas tejto doby prekonal niekoľko ťažkých zranení kolena, keď to posledné ho pripravilo o účasť na pre Španielov víťaznom EURE 2012, stále je rovnakým lídrom, bojovníkom a skalou v obrane FC Barcelona. Puyol je jedným z iba 10 futbalistov, ktorí svoj tím doviedli k viac ako jednému triumfu v Lige Majstrov. Od neslávnej porážky a vyradenia Interom Miláno v semifinále Ligy Majstrov v sezóne2009/2010, sa stal Puyol v drese Barcelony symbolom víťazstva, keď ťahal neuveriteľnú sériu 56 zápasov bez prehry. Tá skončila 11.1.2012 po porážke 2:3 v Osasune.

„Nemám techniku ako Romário, rýchlosť ako Overmars, ani výbušnosť ako Kluivert, ale trénujem tvrdšie ako ostatní. Som ako študent, ktorý nie je nadpriemerne bystrý, no poctivo sa pripravuje na skúšky a na konci si povie: fajn zvládol som to.“

A tak už dnes môžeme o Puyolovi hovoriť ako o pravdepodobne najlepšom obrancovi v klubových dejinách. V ankete fanúšikov o historicky najlepšiu 11-ku Barcelony dostal zo všetkých obrancov najviac hlasov, prekonal Koemana i Tarzana Migueliho, pričom v dobe hlasovania ešte nemal na konte Treble ani vedúci gól na Santiago Bernábeu pri pamätnej výhre 2:6. V pamäti fanúšikov však navždy zostane jeho následná oslava, keď oddane, no s láskou pobozkal kapitánsku pásku v katalánskych farbách.

„Snom každého katalánskeho dieťaťa je hrať za Barcu. Ja žijem svoj sen a mojím snom tiež je ukončiť tu kariéru.“

Ktohovie, možno ho raz uvidíme na trénerskej stoličke, alebo ako prezidenta klubu, no to sa dozvieme až po tom, čo skončí svoju bohatú a úspešnú kariéru. Puyol sa však aj vo veku 34 rokov necíti do starého železa a končiť sa nechystá, čo dokázal v poslednej sezóne, kedy sa strelecky utrhol a kontá súperov zaťažil v jeho prípade rekordnými 5 gólmi. Novú sezónu taktiež začal vo veľkom štýle keď strelil prvý ligový gól v Titovej ére. Nečudo, stále má tímu čo dať a stále je vodcovskou postavou momentálne najlepšieho tímu planéty. Isté však je, že keď tento velikán bude jedného dňa končiť, Camp Nou zaleje množstvo sĺz.

Pre klub viac ako zamestnanec, je to jeho symbol. Pre spoluhráčov viac ako kolega, je to ich vodca, pre mládežníkov idol. A čo znamená pre fanúšikov, to sa slovami ani nedá opísať ...