BLOG: Česko-slovensko španělský fotbalový víkend

Účastníci futbalového víkendu: fotbalista, Lapíz, Romi a popi na Letnej

Čas letí. Neúprosne rýchlo. Zas nám raz zobral aktuálnosť, ale super zážitky z ďalšej vydarenej akcie pod hlavičkou spanelskyfotbal.cz nám neukradne…

Miestny literárny umelec Lapíz tiež bojuje s časom a vraj aj s nejakým zlomovým obdobím... Ako výbornému organizátorovi (aj) tejto akcie je mu (ako-tak) odpustené, a tak sa vám jej priebeh pokúsim trošku priblížiť ja spolu s ďalšími „účastníkmi zájazdu.“ Pred definitívnym rozlúsknutím baráže sa teda ešte na chvíľu vrátime do čias skupinovej fázy kvalifikácie – (do)statočne ofrflanej, ale tej, čo český národný tím do tej baráže napokon doviedla:

V plkátku sa niekedy dočítate o všeličom. Napr. aj o tom, že Lapíz sa chystá na zápas Česko-Španielsko a na stránke hľadá ľudí do partie. Keďže v mojom debilníčku bolo pri dátume 7.10.2011 políčko ešte nepoškvrnene čisté, s radosťou som sa pridala a počas kúpy vstupeniek, ktorá prebiehala takisto verejne – informovaním v plkátku, sa predsa len chytili aj ďalší dvaja ľudia, a tak sa partia úspešne zložila. Olalá, predstavenie druhej polovice partie: fotbalista, hneď ochotný sa ku mne pripojiť v Brne a popi, ktorý nehľadá žiadne zbytočné prekážky, bez váhanie sľúbil docestovať z Popradu. Aj keď teda napokon zo Žiliny.

Deň prvý: cesta a príchod do Hořepníka a hlavný bod programu predĺženého futbalového víkendu – zápas na Letnej: Česko-Španielsko 0:2

Romi: Prečo nezačať stresom? Môj autobus z Bratislavy do Brna poriadne meškal a s popim som už sms-kovala, že keď to bude natesno, budú s fotbalistom zdržiavať autobusára na linke do Jihlavy. Bodaj by nie, keď som mala pri sebe všetky tri lístky. Našťastie nebolo treba.

popi: Ja som mal, na rozdiel od Romi, pokojnú cestu, až na tú sms od nej a spoznanie fotbalistu na stanici. To bolo také srandovné obkukávanie a rozmýšľanie, či by to mohol byť niekto, s kým sa tu mám stretnúť alebo nie. Čuduj sa svete, bol to fotbalista.

fotbalista: Já měl taky klidnou cestu... Dorazil jsem do Brna, přišel jsem k určené zastávce a tam už k mému překvapení byli 2 lidi (byl jsem tam totiž s velkým předstihem)… odložil jsem si a najednou přede mnou stojí člověk menší postavy a představuje se jako popi - jaké překvapení… Asi po půl hodině dorazila vystresovaná Romi. Teda upřímně… nečekal jsem, že bude tak malá:) Pak přijel starší autobus a všichni lidi se do něj samozřejmě nahrnuli. My stáli opodál v klidu, že máme místa rezervovány… bohužel, naše místa byly obsazeny! Nakonec jsme si s menšími obtížemi posedali a vyrazili…

Romi: Z Brna sme už teda všetci traja spolu pokračovali do Jihlavy a ďalej na bus do Pacova. Vystúpili sme však už v Pelhřimove, lebo po ceste zavolal Lapíz, že si nás tam vyzdvihne. V Hořepníku sme vyložili batožinu, zvítali sa s jeho rodičmi a sestrou Evičkou – našimi skvelými hostiteľmi a po tretej vyrazili do Prahy, aby sme sa na Letnú dostali v kľude a dostatočne včas. V Prahe Lapi prilepil o predné sklo navigáciu. Ja som síce tiež mala na kolenách mapu, ale mojou jedinou inštrukciou ostal výkrik: „Letná,” keď som nápis zbadala na orientačnej tabuli a svojou intenzitou tento oznam Lapiho skôr na chvíľku dezorientoval.

Ale v pohode sme trafili, zaparkovali, obhliadli si náš vchod na štadión, dali si menu v MacDonalde a stretli sa s Manolom. Najznámejšieho fanúšika La Rojy zbadal popi, fotbalista ma za ním hneď posielal, aby som mu išla po španielsky poradiť, lebo sa okoloidúcich niečo pýta a asi si nerozumejú, a tak som mala tú česť samotnému Manolovi povedať, že vchod pre fanúšikov hostí je pár metrov pred nami! Nasledovalo samozrejme spoločné foto.

Po príchode na tribúnu nás čakal šok iného druhu: naše sedadlá presne za kamerami. Popi ale po chvíli prišiel na náš malý omyl: nie za kamerami, ale presne na ich mieste! Kým sme ja s fotbalistom tipovali, kde určite ostanú voľné miesta (napiek tomu, že bolo vypredané), aby sme si tam sadli, popi s Lapízom to riešili rázne. Dali si zavolať niekoho zodpovedného a o chvíľku sa už pre nás hľadali náhradné miesta. Inak, počúvať rozhovory organizátorov cez vysielačky je celkom zábava. Lapíz sa zatiaľ vytešoval, že skončíme na hlavnej tribúne, ale vôôôôôbec sa kvôli tomu nenahneváme. Nakoniec to hlavná nebola, ale spolu s ospravedlnením v mene zväzu ani nie najhoršie miesta vedľa sektora španielskych fans a na fotbalistovu radosť aspoň o niečo nižšie ako boli naše pôvodné, čiže trocha lepšie dovidel. A v druhom polčase to bolo naozaj „suprové,” aj keď sa, pochopiteľne, nehovorí o hre. Zliezli sme dole za bránku medzi väčšinou španielskych fanúšikov a tu sme sa už skoro mohli načiahnuť za hráčmi. Inak zaujal napr. Barošov šprint, resp. to, ako za ním vyštartoval Sergio Ramos, v pohode ho obehol a zobral mu loptu… Lapíz s fotbalistom aspoň mohli cítiť satisfakciu, že to hovorili už pred zápasom. Teraz objektívne, ale sklamane kritizovali, popimu v slovenskom drese sa nepodarilo poslať šťastie našim (s Rusmi 0:1 a koniec našich nádejí na postup) a ja (vďaka zaistenému španielskemu postupu na Euro spokojne rozhodnutá jednoznačne fandiť českej repre), rozčarovaná z toho, ako majú španielski hráči podľa predvádzanej hry toto moje veľkorysé gesto úplne na háku. A českí tiež... Ale po vzore trénera Bílka treba predsa nájsť aj nejaké pozitívum. Jiráček?!

Rozcvicka Spanielov.

Španielski víťazi sa ale mohli ísť na konci poriadne poďakovať svojim fanúšikom, to znamená bližšie k nám. A my sme asi kvôli tomu zmätku s miestami vôbec nepátrali po acerovi. A to Lapi geniálne vymyslel, ako by sme ho ľahko našli. Stačilo zakričať: „Vymrdáno.”

popi: Z prvého dňa ešte opis vzniku hlášky víkendu: „Segunda:” Po zápase, keď sme sa rozhodli už pomaly pobrať k autu, fotbalista uvidel fanúšika Španielska v drese Athleticu. Tak sa ho pobral pozdraviť a povedať mu, že on je fanúšikom Deporu a že Depor je aj tak proste lepší. (Inak, bola to sranda, kedže španielsky vie len naša Romi, a tak Španiel ani poriadne nevedel, o čom fotbalista točí). Pohotovo však prišla jeho jednoslovná odpoveď: „Segunda” spolu s gestom dvoch zdvihnutých prstov a baskickým úsmevom od ucha k uchu. No proste jednoslovné poslanie do... (Musím dodať, že ja s Lapim sme už išli len do kolien).

fotbalista: Zápas jsme si všichni užili… i když Češi prohráli… Atmosféra byla parádní a fanoušci Španělska hned vedle nás… paráda! Pozápasové nedorozumění bych moc nerozebíral:) Cesta zpět už pak utíkala rychle. Další dny už popsala Romi… a abych pravdu řekl, moc si z nich už pak nepamatuju… hlavně ze sobotního večera , kdy jsem se zničil při hraní hry, kterou přinesla Romi (tudiž může za všechno ona :))… Mimochodem, hru jsem nakonec vyhrál.

Romi: Tak ja za to môžem!? Veď sa k tomu hneď dostaneme… Ale je pravda, že som si niekoľkokrát v duchu vynadala, že som mala čo nájsť a doniesť.

Deň druhý: prehliadka Hořepníka, návšteva druholigového zápasu: FC Graffin Vlašim – FC Zenit Čáslav 1:2, večer v kabinách pri zápase Alcoyano – Deportivo 2:0, pri hrách a „troške” niečoho na pitie

Romi: Po neskorom nočnom príchode z Prahy sme si v sobotu pospali cca. do desiatej a potom sme sa rozhodli ísť si obzrieť Hořepník. Chvíľami začínalo poriadne pršať, ale úkryt sme mali v kabinách, dejisku tohtoročného (a móóóóóžno aj budúcoročného) zrazu španělského fotbalu. Cestou naspäť absolvoval Lapízov psík Beník jeden nemilosrdný „fight.” Našťastie bez ujmy na zdraví.

V našom hoteli „U Lapáčkových” sme si pozreli výsledky ostatných kvalifikačných zápasov a vyberali sme náš ďalší športový program. Rozhodli sme sa pre druholigové futbalové regionálne derby Vlašim-Čáslav. Na našu radosť sme sa na nete dočítali o krytej tribúne, keďže počasie bolo stále dosť upršané. Lapízova mamka nás poriadne nakŕmila a Lapíz pohodlne odviezol do dejiska zápasu. Škoda, že Jihlava hrala až v Zlíne. Vo Vlašimi to Lapi hneď zhodnotil na slabú úroveň, čo sa týka prostredia aj zápasu. Mač ale postupne ponúkol pár zaujímavých, živých fáz. Podobne ako v piatok sme videli skorý a pekný gól hostí, potom snahu domácich, ale aj vypenenie domáceho kouča na hráča pri striedaní: "Můžeš si sebrat papíry a jít!" Milé, čo? Ja som ale nezachytila, čo tomu predchádzalo. Fotbalista (ten "náš" myslím) zaregistroval, ako sa prvý vyhrážal hráč, že on môže ísť do Ostravy tuším... Cez prestávku sme sa zohriali čajom s rumom; potom prišlo vyrovnanie, ale napokon aj víťazný gól hostí. No a niekoľkokrát vyšla krásna dúha. Pre fotbalistu to však bol len predzápas pred večerným televíznym stretnutím Deportiva. Aj keď je to momentálne len “Segunda,” čo bol pre chalanov výrok víkendu. Španielsky duel sme išli sledovať do kabín, zobrali so sebou čipsy, pitie a jednu spoločenskú hru…

Supermanažér či supertréner či ako sa to volalo… niečo na spôsob človeče, ale s kopou políčok s komentmi ako  “nespokojení diváci, serie proher, disciplinární trest,” z ktorých sa bolo treba vracať späť, väčšinou až na štart. Naše prilepšenie pravidiel zahŕňalo odpitie z drinkov na červených políčkach a exovanie slivovice na násobkoch piatich. V praxi to vypálilo tak, že popi musel exovať a upíjať po každom hode, potom prešla smola/šťastie na fotbalistu, Lapi stíhal upíjať aj pomimo (ale vydrží teda dosť a aspoň zajedal klobáskovými koláčikmi) a ja som po troch vyexovaných polštamperlíkoch odmietla pokračovať v nastavenom tempe a zo štvrtého už len upíjala. Keď sme sa po cca. desiatich kolách všetci stále motali okolo štartu, začali sme tušiť, že je zle a podľa tých pravidiel sa snáď ani nedá prijsť do cieľa, asi ani úplne sťatí. Tak sme určili celé desiatky ako záchytné body a ja som ešte bojovala o zmiernenie pravidiel pitia. Fotbalistu som už ale nestihla zachrániť pred tým, ako k nemu dorazil “poriadne zlý pocit” a vyhlásil, že slivovicu už nikdy nechce ani vidieť, popi mi sľúbil, že on už teda končí, ale potom na to akosi pozabudol a s Lapim moje uvedomelé ženské snahy viedli akurát k „rozvodu” a prideleniu syna – fotbalistu. Potom mi hodil na krk aj dcéru – popiho, zhrabol Jégra a Slivovicu a hneď to oznámil aj na stránku SF.cz.

Celkovo to ale nebolo vôbec také hrozné (ako sme na druhý deň vysvetľovali aj Lapiho rodičom), stíhali sme pozerať aj na zápas Deportiva, aj keď znova so sklamaním, hlavne fotbalistu, stolový futbal a aj hru: Na kom sedí duch. Na rozdiel od Andrésa a Pablita na zraze na to tentoraz ani jeden z dvoch nováčikov neprišiel, zato sme si pri hľadaní riešenia vypočuli prepracovanejšie verzie: o matematických algoritmoch či o tupých a ostrých zvukoch pri klopaní…

Z kabin sme sa vygúľali po tretej, na rozdiel od tichučkého príchodu deň predtým zobudili celý dom (nakoniec sa to zviezlo na Lapíza, veď ho aj bolo najviac počuť) a ešte si pustili dielko Ivánku, kamaráde... Pred piatou sme pri tom všetci zaspali a ja s fotbalistom sme sa prebrali na to, ako z notebooku strašne hučí spev: Barcelóóóóna.

popi: Po strhnutí sa na spev „Barcelona” sa Romi s fotbalistom rozhodli zobudiť aj mňa, aby som vypol počítač, lebo im to nejako nešlo. A rovnako ani zobudiť Lapíza. Po zdarnom vypnutí-nevypnutí (sklapnutí) Lapiho notebooku sme sa rozhodli pokračovať v spánku. Znova ma však dostal fotbalista (je to proste borec). Po zaľahnutí do postelí prišlo jeho povzdychnutie: „Depor prohrál” + slová, ako ho to veľmi mrzí. Nasledovali už iba fanúšikovské chorály pred zaspávaním. Proste fanúšik Deportiva celým telom a dušou.

fotbalista: Jo, tak nějak to asi bylo... :)

Deň tretí: Červená Řečice – Hořepník 1:3, sledovanie Gól II

Romi: Druhý deň sa pretiahol hlboko do tretieho, ale pre nás oficiálne začal až v nedeľu okolo obeda, keď sme sa začali zbierať z postelí. Prvý pohľad na fotbalistu ma na chvíľu naplašil, či mu je tak zle, alebo čo sa deje. No to len tak ako posledné, tak aj jeho prvé myšlienky dňa patrili milovanému klubu. Tak ako popi dostal na dobrú noc, tak ja na dobré ráno fotbalistov skormútený povzdych: „Depor prohrál!”

Hneď hodinku po popoludňajších nedeľných raňajkách nasledoval obed. Poznáte ten pocit, keď bruško začína prečnievať cez pás na rifliach, že? Potom už nasledoval zápas Červená Řečice – Hořepník, do ktorého sme po nezdare na Letnej vkladali najväčšie víkendové nádeje, aj keď nás hořepnický gólman Lapíz pripravoval na debakel kvôli veľa zraneným v kádri. Na zápas išiel so spoluhráčmi a nás troch naň dopravil autom jeho tatko. Páni, to boli riadne rezané zákruty! A s takou istotou!

Pripravení na debakel sme s prekvapením aj v Červenej Řečici sledovali prvý gól hostí a do polčasu ešte jeden. Cez prestávku nás Spajk pripravil na to, že druhé polčasy má Hořepník vždy horšie, čo hra aj plne potvrdzovala, ale aj keď domáci znížili, práve Spajk zariadil víťazstvo Hořepníka 3:1. Ja som pri každom góle správne fanúšikovsky vyskočila a zakričala. Popi a fotbalista sa nepridávali, tvrdili, že sa „tešia vnútri,” ale ja som sa pri nich cítila tak bezpečne, že som si aj schuti zapapuľovala domácim hráčom a rozhodcom. Aj na popiho sa stále kričalo, no myslel sa tým domáci obranca s rovnakou prezývkou. Cestou zo zápasu sme usúdili, že my traja sme doniesli Hořepníku šťastie, každý v podobe jedného gólu, no a ten jeden v ich sieti ostal Lapízov, ktorý ušiel, keď som chcela, aby sme sa odfotili s ním v drese a večer pri telke som ho za to dodatočne kopla do nohy.

Inak bol nedeľný večer už celkom pokojný, zase plný jedla – dojedania obeda, super večere, spoločného fotenia (ani nie tak z lásky k foteniu (sa), ale že proste bolo treba zabezpečiť dôkazový materiál) a zasadnutia, presnejšie zaľahnutia, pred notebook. Konečne sme sa dostali k tomu, že si pustíme aspoň jeden z filmov Gól I, II, III. Voľba padla na „dvojku” – Santiho presadenie sa v Reale Madrid. Tak sme si k tomu vymrznutí z futbalu ľahli pod periny, ale celkom nás to prebralo.

popi: Futbalový víkend však už končil, nijaké stretnutie nás už nečakalo a je zaujímavé, že všetky zápasy, čo sme stihli vzhliadnuť, vyhrali hostia. Asi sme fakt prinášali štastie hosťom. A aspoň v tom poslednom prípade sme ho priniesli tomu správnemu tímu.

fotbalista: Fotbalový víkend utekl opravdu rychle… a všem doporučuju dorazit na příští sraz, který by se měl konat opět u Laposlava. Chtěl bych na dálku poděkovat jemu i celé jeho rodině, která se o nás starala s největší péčí a nejradši bych si pobyt u nich protáhl klidně na další měsíc. Musím uznat, že se sešla dobrá parta a těžko se se všema loučilo... Forza Depor!

Deň štvrtý: odchod domov

Romi: V pondelok nás čakal už len veľmi skorý budíček a odchod domov. Samozrejme sme ešte dostali od Lapiho mamky raňajky, poďakovali, rozlúčili sa a potom nás už Lapíz vyprevadil na autobus. Sám to kvôli blbému pocitu zo začínajúcej choroby vzdal a rozhodol sa ostať doma. V Brne sa už roztrhla aj naša ostávajúca trojka. Fotbalista po "rozlúčkovom" posedení v McDonalde zamieril domov na Hodonín. Oficiálne sme predĺžený futbalový víkend ukončili ja s popim (ktorý celý deň vláčil môj ruksak, za čo veľmi pekne ďakujem) na káve a zákusku v bratislavskej kaviarni Barcelona. Odtiaľ sme dali vedieť Lapízovi, že fotbalista je už šťastne doma, ešte raz sa poďakovali za všetko, za skvelú organizáciu, luxusnú starostlivosť a pozdravili celú jeho úžasnú rodinku.

Zdá sa, že nám všetkým ostal pocit, že to bol vydarený výlet, na ktorom sa stretla malá, ale správna partia z SF.cz!

…a čas ďalej letí. Stále neúprosne rýchlo. Všeličo by sme chceli stihnúť, aj nejaké ďalšie futbalové zážitky, no niekedy to proste nejde. Ale keď spanelskyfotbal.cz spojil Východoslováka, Západoslovenku, Moraváka a Čecha na jeden super futbalový víkend, určite sa zase niečo podarí. Lebo toto nie je iba taká obyčajná stránka…

P.S. Pre záujemcov aj jedna pikoška z „natáčania" = písania: Aby z blogu nakoniec naozaj niečo bolo, rozhodla som sa to pohnať, vytočila som fotbalistovo číslo a hneď, ako sa na druhej strane ozvalo: „jo,“ spustila som nezastaviteľný monológ (viem o tomto svojom občasnom zlozvyku, ale ešte som sa nedostala k jeho odstraňovaniu): „No ahoj, dostal si správu, hej? (Sekundovú odmlku na tomto mieste som považovala za jasné áno.) Už vážne musíme dať ten blog dokopy, nech sa to stihne pred tou barážou... nejako to napíšem... už som ti poslala aj s doplnením popiho... kľudne napíš všetko, čo ti utkvelo v pamäti, čo by si chcel... aj keď to tam už je, ja pomažem alebo to nejako spojím ako tvoj pohľad... alebo tak nejak... len nech je tam teda aj nejaká čeština, keď to Lapi vzdal... tú cestu hlavne napíš, kým sme sa stretli, tam je tuším aj vynechané miesto... a napadlo mi dať tam viac fotiek, nech sa to celé zdokumentuje... Haló! Počujeme sa? Len také pekné, neboj...  Počuješ ma? Dúfam, že máš na to aspoň trocha času...“

„Jo, slyším, víš, ja bych čas i měl, ale asi bych neměl o čem psát, já tam totiž nebyl. Asi sis spletla číslo.“

Chalan bol zlatý, milý, dokonca hovoril, že mu prichádzajú aj „čudné“ sms-ky, že má asi s niekým podobné číslo. Ja som sa len habkavo dokola ospravedlňovala a keby ma bolo cez ten telefón vidieť, tak sa asi vážne prepadnem od hanby.

Ale ja som predsa vytáčala meno, nie číslo! Začala som kontrolovať podľa zápisu v debilníčku: prvá časť čísla sedela... no druhá... pripojená z Honzíkovho mobilu, ktorý som mala zapísaný pod tým. (A presne viem, kedy sa mi „toto“ podarilo. Keď som vynervovaná čakala v Blave na meškajúci bus do Brna a aby mi hlava nepraskla, tak som si aspoň zapisovala čísla do nového mobilu. Mne na tých sms-kách bolo trošku čudné len to, že kým popi odpísal, fotbalista písal len na stránku, ale veď chvályhodné, že študent šetrí, nie? No ale počkať... a tá správa do kaviarne, keď som sa fotbalistu pýtala, či je už ok doma... Tá tuším bola trocha čudná: Ja uz sice sem doma, ale myslim, ze to neni zas tak podstatna informace... Tak ani tá nebola od fotbalistu? ʖPor qué me pasan estas cosasʔ)

Aspoň sa teda ešte oficiálne a tiež veľmi pekne poďakujem Honzíkovi za poslanie ročenky. Aj chalani sa v nej pohrabali, fotbalistovi som prekladala článok o Depore a ja si v nej stále s chuťou čítam.

A tiež sa samozrejme ospravedlňujem za telefonický monológ aj za „čudné“ sms-ky – Danielovi? (Nie som si úplne istá a prípadné nezrovnalosti môžu byť aj v prepise telefonátu. Bola som trošku mimo.)