Futbaloví inžinieri

Javi Barral a Richi poznajú vysedávanie na prednáškach. (© marca.com)

Venovať sa popri profesionálnej futbalovej kariére štúdiu na univerzite znie už na prvé počutie komplikovane. Nájdu sa však takí, čo to zvládnu, a to dokonca popri futbalovej kariére na najvyššej úrovni.

Richi začal študovať na univerzite, keď hral v regionálnej súťaži a ukončil ju ako hráč Primera División. Javi Barral prestúpil z madridského béčka do Alcorcónu, aby stíhal aj štúdium.

Profesor z komisie ohlásil Richiho pred obhajobou jeho diplomovky nahnevaným tónom. Študent priemyselného inžinierstva zareagoval na zavolanie a mysľou mu prebehlo, že ostrý tón má niečo spoločné s jeho prácou. „Porazí ma! Vy a Váš tím ste mi pokazili celý tiket,“ vychrlil naňho profesor.

Ricardo Pérez de Zabalza Goytre (narodený v roku 1977 v Madride) dorazil na obhajobu po chabých dvoch hodinách spánku, po tom, čo mu dal na „starej Condomine“ zabrať talent Fernanda Torresa. Richiho Real Murcia, s ním v základnej zostave, podľahol Atléticu Madrid 1:3 a hneď na to, o jednej v noci, hráč nasadol do auta - smer Polytechnická univerzita v Madride. Vtedy sa na fakulte prvýkrát dozvedeli, že tento urastený, ale skromný žiak je futbalistom najvyššej úrovne. V skutočnosti, keď Richi nastúpil na univerzitu, hrával v Segunda regional („druhá regionálne liga“ – 3. najvyššia regionálna súťaž a 7. súťažná úroveň v Španielsku): „Hrával som v tíme bývalých študentov mojej strednej školy. Za dva roky sa nám podarilo postúpiť do Primera regional („prvá regionálne liga“ – 2. najvyššia regionálna súťaž a 6. súťažná úroveň v Španielsku) a odtiaľ sme po troch sezónach postúpili do súťaže Preferente (najvyššia regionálna súťaž a 5. súťažná úroveň v Španielsku).“ Mladík mal 23 rokov a pred sebou poslednú etapu svojich štúdií v špecializácii energetická technika. „Požiadal som o štipendium Erasmus do Marseille.“ Osud s ním však mal iné plány a jeho cestičky ho zaviedli do profesionálneho futbalu.

S odstupom ďalších štyroch ročníkov tie isté auly a múry katedry, kde žiaril Richi, znova oživili tento príbeh. Tentokrát bol jeho hlavnou postavou Javier Barral (narodený v roku 1981 v Madride), futbalista, ktorý hrával v mládežníckych kategóriách klubu San Augustín. „Už som bol rok na univerzite, keď som s niekoľkými kamarátmi prešiel do béčka klubu Santa Ana v Primera regional.“ Po veľmi úspešnej sezóne s ním začal počítať tím z Tercery (4. najvyššia súťaž v Španielsku). Nasledujúce leto, po medzizastávke vo Valencii B, ho kúpil Real Madrid C. Pre takého „merengue“ akým je, to bolo splnením sna. Súčasťou tohto tímu boli mená ako Diego López, Arbeloa, Juanfran, Roberto Soldado či David Barral, ku ktorému ho časť fanúšikov mylne priraďovala ako príbuzného.

Pri vyslovení názvu Real Madrid sa Richi odmalička chvel. Jeho otec, takisto priemyselný inžinier, ho brával na Santiago Bernabéu obdivovať umenie „Quinta del Buitre“ („Supova päťka“ bola prezývka, ktorou pomenoval španielsky športový novinár Julio César Iglesias piatich odchovancov Realu Madrid tvoriacich jadro tímu dominujúcemu španielskemu futbalu 80. rokov 20. storočia.  Názov "La Quinta del Buitre" ("Vulture's Cohort") bol odvodený od prezývky El Buitre (sup) Emilia Butragueňa, najprominentnejšieho člena tejto skupiny. Ďalšími boli Manolo Sanchís, Martín Vázquez, Míchel a Miguel Pardeza.) Richi si nikdy nepredstavoval, že raz bude behať po tom istom trávniku. To jeho spoluhráč z madridského útoku naopak, áno. Asen, súčasný hráč Recreativa, ho presvedčil, aby podpísal klubu Rayo Majadahonda, ktorý hral v Tercere: „Prídi! Je tu ihrisko s trávou, niečo nám zaplatia...“ Po dlhšom váhaní sa Richi rozhodol svojho spoluhráča nasledovať. Nerozluční útočníci spolu s Ivánom Hernándezom a Del Pinom zabezpečili tímu líderskú pozíciu po prvej časti súťaže.

V januári sa Richimu ozvala sekretárka klubu; jeho žiadosť o získanie štipendia Erasmus bola prijatá. Už mal vybavené všetky potrebné doklady a napoly zbalenú batožinu, keď sa mu ozvalo Atlético Madrid, aby vo svojich takmer 24 rokoch nastupoval za jeho béčko. Nasledujúca sezóna ho katapultovala do Realu Murcia. Pod vedením Davida Vidala „pimentoneros“ vďaka najlepšiemu roku v modernej histórii klubu postúpili do Primera División. Na futbalovom vrchole Richi ukončil svoje štúdium, skôr, ako väčšina jeho spolužiakov, v kratšom čase, ako je priemerná dĺžka štúdia.

Javi Barral to mal náročnejšie. „Real Madrid mi ponúkol predĺženie zmluvy, ale ja som sa rozhodol odísť do Alcorcónu.“ Jednou z hlavných príčin bola jeho veľká zodpovednosť: „V tom semestri  som mal vyučovanie len ráno a hodiny sa mi prekrývali s tréningami Realu.“

Hodnoty ľavého obrancu sa prejavili aj pri jednej udalosti počas pôsobenia v Levante B, klube, kde prestúpil o dve sezóny neskôr, keď ho José Luis Oltra vyradil zo základnej jedenástky, lebo na jeho pozíciu chcel „prerobiť“ jedného stopéra.

Potom sa Barral vrátil do Alcorcónu. Neskôr ho kúpil Real Oviedo. Práve počas hráčskej etapy v tomto klube ukončil svoje štúdiá. „Nikdy, za celý ten čas, som neuvažoval o tom, že odídem z univerzity.“ Táto myšlienka sa pritom vo „fáze zúfalstva“ vynorí v hlavách veľkej časti študentov inžinierstva.

Obidvaja „naši“ futbalisti zvládli výzvu v aulách s trpezlivosťou a zmyslom pre povinnosť. Napriek ich chvályhodnej akademickej dráhe ich s príchodom určitého veku znevýhodňuje neskúsenosť v pracovnom svete. „Tiež by som pri prijímaní do práce pred sebou uprednostnil 25-ročného chlapca, ktorý nedávno spromoval,“ komentuje to Richi. Hoci, „dlhý čas strávený v takom súťaživom prostredí ako je futbal nám dalo iné dobré skúsenosti, ktoré by mohli byť dôležité pre hociktorý podnik,“ dodáva Barral.

Aj jeden aj druhý sa snažia ďalej formovať, aby sa nestratili, keď skončí jedna profesionálna kariéra a mala by začať druhá. Javi Barral dokončuje magisterské štúdium riadenia podnikov. Richi finišuje s diaľkovým doktorandským štúdiom podnikania na Národnej univerzite a hovorí o tom s rovnakou pokorou, s akou volal v lete 2010 do Realu Mucia, že by chcel mužstvu pomôcť postúpiť do Segunda División. On, ktorý prišiel z Tenerife, kde hral Primeru, on, ktorý už mal na konte tri postupy do najvyššej súťaže. „Tam mám dom, v ktorom bývam so svojou ženou a mojimi dvomi deťmi a cítim sa ľúbený,“ vysvetľuje.

Na ihrisku Pedro Escartín v Guadalajare sa dve „spriaznené duše“ videli prvý raz. Obidvaja vyšli úspešne z fakulty, ktorá má mnoho nástrah: „Môžeš byť odvážny, ako chceš, ale keď vstúpiš sem... zatočí to s tebou!“ Teraz, zoči-voči novému nepriateľovi s pomenovaním kríza majú v rukách stále tie isté zbrane: v jednej počítač a v druhej veľké srdce.