Keď Španielsko zabával Ronaldinho

Iniesta a Etoo gratulujú Ronniemu ku gólu na Stamford Bridge. (© elpais.com)

Už uplynulo desať rokov odvtedy, ako do Barcelony zavítal Ronaldinho a svojím umením začal obohacovať španielsky klubový futbal. Pripomeňme si pár z jeho majstrovských kúskov.

„Mám tú česť predstaviť vám Ronalda Assís de Moreiru, známeho ako Ronaldinho, majstra sveta v drese Brazílie,“ oznámil Joan Laporta, bývalý prezident Barcelony, držiac pritom barcelonský dres pre Brazílca. Po období inštitucionálnej krízy, bez titulov, vsadilo barcelonismo na podstatné zmeny a svoje nádeje upriamilo na prvý veľký nákup v Laportovej ére. Do Francúzska, do klubu Paríž Saint-Germain, zaň poslalo takmer 27 miliónov eur. A Ronnie za ne stál.

21. júla 2002 sa Ronaldinho prvý raz obliekol do modročerveného dresu, vybehol na trávnik a venoval svoj prvý barcelonský úsmev asi 20 000 fanúšikom, ktorí sa zhromaždili na Nou Campe, aby privítali svoj nový idol. V ten istý deň, keď bol predstavený Ronaldinho, sa s klubom lúčil Riquelme. Odišiel do Villarrealu. Začala nová etapa. Klub povedal zbohom melanchólii Argentínčana a privítal veselosť Brazílčana.

2. septembra 2003 sa brány Nou Campu otvorili o 21:15. Barça hrala prvý domáci ligový zápas sezóny. Súperom bola Sevilla a Ronaldinho debutoval pred barcelonským publikom. Pred stánkami, kde sa predávalo gazpacho (typické španielske jedlo – studená paradajková polievka), tabuľky čokolády a ďalšie jedlá sa tvorili dlhé rady. Slávnosť sa však odohrala až neskôr.

Hrať sa začalo 5 minút po polnoci. Už 10 minút po úvodnom hvizde zariadil pre hostí vedenie 1:0 vďaka premenenej jedenástke „Perla“ Reyes. Pred koncom hodiny hry dostal Ronaldinho loptu od gólmana Víctora Valdésa na vlastnej polovici ihriska. Naštartoval rýchle sólo, poľahky oklamal Martího aj Casquera a krásnou strelou zo 40 metrov prekonal Estebana v bráne Sevilly. Lopta sa odrazila od brvna a zakotvila v andalúzskej bráne. Hodiny ukazovali 1 hodinu, 26 minút a 28 sekúnd. Toto je presný čas slávnostného momentu dňa gazpacha, keď na domácej lavičke sedel Frank Rijkaard a na hosťujúcej Joaquín Caparrós.

80 237 divákov na barcelonskom štadióne vybuchlo do jasotu a seizmografi v observatóriu Fabra vyhlásili pohotovosť, keď zaznamenali ohnisko seizmického otrasu. Bol to deň zrodenia sa novej hviezdy, deň Ronnieho gólového debutu na Nou Campe, deň gazpacha (día del gazpacho).

„Myslel som, že prihrá mne,“ spomína Sergio García. „Keď som videl, akú rýchlosť naberá s loptou na nohe, hlavou mi preblesklo: Je toho schopný. Dokáže to! V momente, ako som zbadal tú strelu, vedel som, že to bude gól a začal som oslavovať skôr, ako lopta skončila v sieti,“ rozpráva Gerard.

8. marca 2005 Barcelona zavítala na Stamford Bridge na odvetu osemfinále Ligy majstrov. Rijkaardov tím prehral s Mourinhovým 2:4, po domácej výhre 2:1 sa so súťažou rozlúčil, ale stredobodom pozornosti sa aj tak stal barcelonský Ronaldinho. Všetkých uchvátil nádherný moment, ktorý pre nich pripravil najlepší futbalista tej doby.

Barcelonská desiatka dostala pred šestnástkou prihrávku od Iniestu. Ronaldinho nechal loptu na chvíľu nehybne ležať na trávniku, zatiaľ čo si nad ňou so vztýčenou hlavou a zrakom upretým na bránu zatancoval sambu. Pohyboval sa do rytmu neexistujúcej hudby, ktorá znela iba v mysli brazílskeho futbalistu, kým Carvalho s očami zapichnutými do lopty zoči-voči Ronaldinhovým pohybom len prestupoval z nohy na nohu a takmer skončil na kolenách. Modré dresy sa približovali, keď Ronnie vystihol správny moment a presné miesto, kadiaľ prepašoval koženú pomedzi všetkých hráčov Chelsea až do brány, ktorú strážil Peter Čech. Golazo! Ako sme už spomínali, Barça sa napriek tomu musela skloniť pred anglickým súperom. Nasledujúci rok však pripravila úspešnú odvetu. Takisto v osemfinále vyradila Chelsea a triumfovala aj celkovo. Pohár skončil v Ronaldinhových rukách v Paríži. Barcelona vtedy ovládla súťaž druhý raz v histórii.

Santiago Bernabéu je nehostinnou pôdou pre tých, ktorí majú na sebe modročervený barcelonský dres. Ale Chamartín, starý obdivovateľ dobrého futbalu, si necháva priestor pre výnimky. Ronaldinho sa stal jednou z nich. Písal sa 19. november 2005. Brazílska hviezda dobyla panstvo los galácticos. Barcelona, stále vedená Frankom Rijkaardom, pokorila Real Madrid Vanderleia Luxemburga na jeho pôde rozdielom triedy. Biely balet načal gólom Etoo a po ňom žiaril dvojgólový Ronnie, ako aj mladý Messi. Vtedy to však ešte bol Brazílčan, ktorému prisúdili korunu futbalového kráľa. Fanúšikovia Realu Ronaldinhovi elegantne vzdali poklonu. Takúto poctu si dovtedy v drese večného rivala vyslúžili len Johan Cruyff a Diego Maradona.

„Nevedel som, že posledným hráčom Barcelony, ktorému aplaudoval Santiago Bernabéu, bol Maradona. O to väčšiu hodnotu má pre mňa priazeň, ktorou ma zahrnuli na tomto štadióne,“ ocenil fanúšikov bieleho baletu po zápase Ronaldinho. „Diváci sú inteligentní. Ronniemu sa neskutočne vydaril zápas a oni to uznali,“ povedal Xavi Hernández. „Takúto chvíľu má možnosť vychutnať si vo svojej kariére len zopár futbalistov. Nikdy na to nezabudnem,“ uistilo všetkých barcelonské číslo desať.

V roku 2005 dosiahol Ronaldinho futbalový vrchol. Po tom, ako v Barcelone uzavrel úžasný rok, 28. novembra 2005 získal Zlatú loptu. Prevzal žezlo po Andrejovi Ševčenkovi a stal sa štvrtým hráčom Barcelony, ktorý dosiahol na túto cenu (Johan Cruyff - 1973 a 1974, Christo Stoičkov – 1994, Rivaldo – 1999), ktorú udeľuje francúzsky časopis France Football (dnes v spolupráci s FIF-ou).

„Želám si iba zdravie, aby som ďalej mohol obšťastňovať ľudí, ktorí milujú futbal,“ povedal brazílsky hráč po svojej korunovácii. Jeho vzťah s loptou to bola epidémia radosti, ktorou vedel nakaziť fanúšikov futbalu a Ronnie to vedel. Dokázal naplniť predpoveď svojho otca (tragicky zomrel, keď mal Ronaldinho sedem rokov) a stal sa najlepším futbalistom sveta. Jeho plameň však zhasol; nestratil zdravie, ale vôľu a ľudia, čo milujú futbal, si pomaly prestali užívať jeho talent. Na jeho umenie však futbaloví fajnšmekri tak ľahko nezabudnú.