BLOG: Like a Messi

Slovensko v hľadisku Nou Campu

Viete, aký je to pocit, keď pred odvetou Supercopy proti Atléticu mierite v klubovom autobuse na Nou Camp, šalejúci ľudia vám kývajú, natáčajú si vás na kameru, z davu blýskajú fotoaparáty... autobus sa cez fanúšikov na ten štadión nemôže dostať, a tak sa ho musia ujať policajti a preraziť vám cestu?

Ja už viem.

Ale to bol až zlatý klinec futbalového leta. S partiou sme ho otvorili na pozvanie Sunny v rozprávkovej chate na Kysuciach, kde sa opekalo, jedlo, pilo, pastovalo... Hral sa vtedy aj „Gamper“, no na (slovenskom) konci sveta sa nám nepodarilo naladiť obraz. Len sme čítali o tom, ako pribúdajú góly do siete Santosu. Na druhý deň sme predsa len všetkých osem vzhliadli na internete.

Pri futbalíku na ihrisku v Turzovke sa pani upratovačka pri pohľade na rôznorodé barcelonské dresy (a Raftera v drese Atlética) ohromená vypytovala: „A odkiaľ ste vy?“ „Z Bratislavy, od Nových Zámkov, od Nitry, od Popradu, od Púchova a z Rakúska.“  A bolo výborne.

Vydarený vstup Barcelony do sezóny, ľúbivý zápas proti Levante, sledovali aj barcelonskí fans - členovia novej slovenskej Penyi v Bratislave. Keďže svet je malý a Slovensko zvlášť, môže sa stať, že pri jednom fanúšikovi márne rozmýšľate, odkiaľ ho poznáte, ktorý zápas bol s vami pozerať alebo čo... až kým vám neprezradí, že chodieva k vám do práce zadávať preklady jednej advokátskej kancelárie.

Na sledovane prvého zápasu Supercopy Atlético - Barcelona sme so Sunny podstúpili autobusovú cestu z Bratislavy opäť na slovenský vidiek, do ďalšieho rozprávkového domčeka, do Rumanovej k Effkovi, jeho bráškovi, tatkovi a kamarátom. O jedenástej sa časť z nás, vrátane psíka Audi v slušivom barcelonskom drese, posadila pred notebook a unisimo, hoci trocha zarazene, ocenila krásny gól Villu, keďže rovnako ako snáď väčšina culés Davidovi želáme, aby sa v Atléticu presadil a bol tam šťastný. Neymar premiérovým gólom zabezpečil Barcelone nádejný výsledok do odvety.

A šup od (barcelonského) „gaučáctva“ k aktívnemu „pseuďáctvu“ (vyjadrené v miestnom nárečí).

S heslom „Support your local club“ najprv zase na dedinku, na guláš a pivo na finále Turnaja o pohár starostky obce Lipová s tesnou prehrou so cťou (0:1) domácich so susednými Komjaticami. Vidiek je dôležitý, čo dokazuje fakt, že obrazový materiál z tejto akcie sa objavil aj v plkátku na ŠF (keď sa Kcko rozhodol robiť si prču z môjho klobúka) a to, že aj tu zachytíte názory na súčasné dianie vo svetovom futbale: „Ronaldo je dobrý, len je namyslený, zatál čo na Messim hneď videť, že je to skromný chlapec z dediny.“

Nasledovali návštevy slovenskej najvyššej ligovej súťaže. Keďže nie na zápas Slovana, tak bez bezprostredného ohrozenia života. (Len čierny humor, aby sa niekto náhodou neurazil. Ace sa môže.) Zo Zlatých Moraviec odišiel aspoň bodík do Banskej Bystrice a z Nitry akoby urazená pani Šťastena voľakde na dlhú ďalekú dovolenku. Body unikali pomedzi prsty, aj vtedy, keď na to bolo treba už len vlastný gól z poslednej akcie zápasu. Padol. Hráči znervózneli, diváci vyberaným slovníkom začali všetko komentovať, ale stále aj starostlivo radiť hráčom – napr. brankárovi, aby pomohol priepustnej obrane: „Šak si zakrič, ty chruňo!“ A tak.

Po jednej z najnižších úrovní systému slovenských futbalových súťaží a tej najvyššej prišiel na rad Camp Nou. Odpustíme si blbé poznámky o tom, že sa to môže zdať predsa len ako preskočenie väčšieho počtu úrovní a ideme si to užiť.

Aktivitami hýriaca slovenská Penya zorganizovala zájazd na odvetu Supercopy FC Barcelona – Atlético Madrid, a to spolu s cestovkou vlastniacou bývalý klubový autobus FC Barcelona (predposlednú edíciu). Slovákov dlhá cesta autobusom neodrádzala a tak sa rozhodlo, že tento krát to bude viac-menej len na otočku, s jedným dňom v Barcelone a prenocovaním v hoteli. Moji barcelonskí kamoši sa rad radom povyhovárali na nedostatok financií (ale nie, nevydalo, ale už plánujeme nejaký spoločný výjazd), a tak bolo blahosklonne oznámené môjmu ocinovi, že opäť bude mať tú česť zúčastniť sa zápasu na Nou Campe:-) Ponúkla by som mu to aj tak, veď sme už za tie roky spoločných návštev štadiónov zohratí (chaos pridávame len ako zábavný bonus), len s tým rozdielom, že by mal na výber.

Ráno v deň pred zápasom skupinka z Košíc odštartovalo dlhú cestu za barcelonským futbalovým zážitkom. Ďalší účastníci zájazdu sa pridali vo Zvolene, s nami v Nitre a v Bratislave, kde sa naša rôznorodá skupinka, zahŕňajúca obidve pohlavia a veľké vekové rozpätie od troch zlatých malých chalanov (prezentujúcich full barcelonské vybavenie – od hlavy po päty v barcelonskom a vankúšik s hráčmi pripravený na noc) po šedivých pánov, skompletizovala a mohlo sa vyraziť v smere Rakúsko – Taliansko – Francúzsko - Španielsko. Na štarte prišlo cestovkové odporúčanie: „Môžete počítať tunely.“ Môj ocino aj zodpovedne začal. Keď sa niekde v polke Rakúska prebral z driemania asi pri šiestom spokojne odštartoval: „Prvý.“

Na jednej benzínke nám zavoňala „trojeurová“ káva. Bola ale naozaj dobrá. Ja som len ostala zaskočená tým, že mám niečo vypotiť po nemecky. „Zwei Kaffee, bitte,“ som ešte zvládla, ale na otázku „Mit Milch?“ som už zareagovala automaticky pripravená na destináciu, do ktorej mierim: „Puede ser.“

Cesta ubiehala v pohodičke, s írečitými slovenskými cik-pauzami, cez ktoré sa dopĺňali zásoby jedla a pitia, ktoré zastupovalo vo veľkej miere pivo. Domácej je vždy dosť zásob z domova, pretože alternatíva k horde českých řízkov, je najlepšia z domácich zdrojov. Slováci však veľa vydržia, preto pitie slúžilo len na udržiavanie nálady a dobrých vzťahov a bez problémov dopadli všetky tradičné prezenčky: „Každý má suseda? Kto chýba, nech sa prihlási!“ Na tejto trase je krásna okolitá krajina. Bolo teda čo obdivovať a niečo sme si aj pustili v telke: snáď najúžasnejší zápas Barcelony novodobej éry, odvetu zápasu LM proti AC Miláno (4:0), aj s nezabudnuteľnou Villovou radosťou po treťom góle; české vychytávky ako Sněženky a machři, Pelíšky a ďalšie filmy.

Náš autobus vzbudzoval celou cestou záujem, ktorý sa približovaním sa k nášmu katalánskemu cieľu stále zvyšoval. Toľko ľudí s otvorenými ústami, ako v deň zápasu, som ešte v živote nevidela. Na obed sme dorazili do Barcelony a poďho rovno na štadión, do múzea a na nákup do FC Botiga. Mala som úplne jasno v tom, čo chcem, nejaké maličkosti pre kamošov a krásny žltočervený dres tejto sezóny s päťkou – Puyolom. Úplne jasne bolo povedané, že o trištvrte na tri sa stretneme s prezidentom Penyi, ktorý s nami pôjde zaplatiť vybraté veci aj so zľavou na jeho kartu a v pohode to stihneme do tretej, kedy sme si dali odchod do hotela. A ja naozaj neviem, prečo sa v tých vzácnych chvíľach, keď niečo neskomplikujem, skomplikujú veci okolo mňa samé. Už oboznámená s tým, ako to v obchode funguje, som zamierila k ženským modelom dresov a potom dole, kde sa na ne nažehľujú vybraté menovky (na rozdiel od mužských nie sú žiadne vopred pripravené s menami hráčov) a tam som si spomenula, že to treba zaplatiť pred nažehlením. Vystála som však dlhý rad a trpezlivo vysvetľovala, že ja mám zľavu, ale „mi amigo“ s ňou príde neskôr. Nepovolili, vopred mi to vraj nemôžu nažehliť, ale presvedčila som ich, že dobehnem presne o trištvrte na tri a prednostne ma vybavia. Nechala som tam teda nákup s mojím menom a odišla s ocinom na pivo a pofotiť sa ku Kubalovi (soche). O trištvrte som netrpezlivo stepovala pred vchodom a egoisticky odchytila pána prezidenta, nech so mnou najprv uteká pri pokladne dole.

Potom sme sa prepravili do hotela, konečne sa poriadne osprchovali a už zbalení na zápas sme vyrazili do mesta. Odskočili sme ku Sagrade Familia, cvakla som si časť, ktorá sa mi zdala novo dostavaná od mojej poslednej návštevy. Pri Columbovej soche medzi prístavom a Ramblou sme si dali rozchod. Rozhodnutí kúpiť si s ocinom konečne poriadne teplé jedlo sme si napokon vybrali... veľký kebab. S pivom. Bol ale naozaj výborný, ešte lepší ako vyzeral.

Po prechádzke Ramblou s neodmysliteľnými živými sochami sme sa už autobusom pohli k štadiónu. Ako sme sa približovali, otáčalo sa za nami stále viac zvedavých hláv, evidentne presvedčených, že dnu sedia hráči. Nepomohlo, že náš autobus bol na prednom skle starostlivo opatrený veľkou slovenskou vlajkou so znakom Penyi. Pri štadióne nás obkolesili davy, kývali, mávali zástavami, fotili, natáčali na kamery – oni nás a my ich. Bolo to vzrušujúce, zábavné, ohromné... „like a boss?“ Nie: „like a star.“ Až tak, že: „like a... Messi.“ Osobne mi bolo až trápne, keď so zazrela, ako rodičia dvíhajú nad hlavy svoje detičky – chlapčeka a dievčatko, aby mali čo najlepší výhľad a zážitok z veľkej udalosti svojho detstva... autobusu plného Slovákov.

http://www.youtube.com/watch?v=1G5UYTDZaWo&feature=youtu.be

Keď už sa naozaj nebolo kam pohnúť, ujali sa nás policajti a oboznámení s problémom nám razili cestu na parkovisko autobusov. Tam sme sa medzi kopou ďalších busov, za padania súmraku, konečne trocha stratili a bez žiadostí o podpisy v pokoji povystupovali. Rozlúčila sa s nami aj francúzska rodinka, ktorá sa k nám prikmotrila v meste. Keď zbadali barcelonský autobus, začali prosiť o zvezenie na štadión a náš sprievodca-organizátor z cestovky ich usadil dozadu do salónika, kde sme sa počas cesty v skupinkách striedali. Francúzi s nami absolvovali búrlivé fanúšikovské uvítanie a myslím, že až do konca boli v tom, že sme Španieli, lebo sa lúčili vrelým opakovaným „muchas gracias“ a fotením sa pred naším autobusom. Ich interpretáciu toho, čo vlastne v Barcelone zažili, by som ale fakt rada počula...

Spoločne sme prišli k nášmu „accésu“, kde už bola kopa ľudí, brána však bola stále zatvorená. Ľudia sa síce posúvali dopredu, ale tým sa len viac natlačili na seba. Od istej doby s tým niekedy mám problém, takže som začínala byť riadne nervózna a zle sa mi dýchalo. Skúšala som sa okolo na niekoho usmiať, niečo trepnúť a uvoľniť sa, ale nejako to nepomáhalo. Keď som zboku zacítila, ako sa niekto tlačí, vybuchla som: „A tento čo sa sem tlačí, do ri.i?“ Odpoveď v rodnej slovenčine znela: „Lebo si idem pre lístok.“ Ďalší Slovák, ktorý s nami necestoval, kúpil si len vstupenku, sa odo mňa nedočkal žiadneho „pardón“, ale ani jedovatej poznámky: „A čo tak aspoň – dovolíte, prosím vás?“ Zato sa mi vďaka tomu „vyšteknutiu“ uľavilo, konečne som sa poriadne nadýchla a prestalo sa mi zahmlievať pred očami. Tak občas spravíte blbý dojem no. Ak to nepoznáte, takto sa to robí. Vzápätí pán prezident, volajme ho už Peter, zbadal, že pri vedľajšom accése sa to na rozdiel od nášho hýbe a zavelil na presun. O pár minút sme prešli do areálu a poľahky našli náš vstup a miesta. Z tých našich mi už kýval Effko, ktorý na štadión sprevádzal ďalších turistov. Škoda, že nebolo poblíž voľné, aby ostal aj na zápas a že sa nám nepodarilo stretnúť skôr pred štadiónom, aby som mu dala domácu a oriešky, čo som mu doniesla. Tak snáď niekedy na Vianoce, keď príde na Slovensko. To bude fľaška na želanie už aj s vianočnou mašličkou.

Miesta boli výborné, priam exkluzívne, ako keď sme boli s ocinom v 2010 a ešte trocha bližšie k stredu ihriska. A opäť to bol fajn sektor, v ktorom sa stále povzbudzovalo. Po výsledkoch a hlavne výkonoch víkendového ligového kola (Atlético - Rayo 5:0 a Málaga – Barcelona 0:1) som sa začala zmierovať s tým, že možno vyhrajú Atléti. Á veď keď si zaslúžia, Villovi to doprajem, po dvoch výhrach už je čas zažiť aj iné, ako písal Boix: Výhrami k radosti, prehrami k vernosti... (a myslela som to vážnejšie, ako keď som tu bola naposledy s chalanmi, čiže pri mojej druhej návšteve), a keď predsa len vyhrá Barça, tak fajn. Remíza ma veľmi nenapadla, 0:0 určite nie a už vôbec nie, aká môže byť vzrušujúca.

Začalo to už predzápasovým uvítacím zážitkom. V hľadisku sme si vychutnávali, ako bola tradične už rozcvička sprevádzaná veľkým potleskom a vítaním hráčov. V prvom polčase bola hra dosť rozháraná, barcelonských by mal Tata „tatovsky“ odučiť detinsky, zbytočne, neustále protestovať, hoci rozhodcovia nepredvádzali bohviečo. Zdalo sa mi, že hlavný len vypiskuje, kúskuje hru, ale karty nedáva, takže dianie vôbec nemá pod kontrolou. Práve on a nie hráči vyprovokovali k hlasnému ostrému výstupu fanúšika v drese Atlética tri rady nad nami. Po jednom verdikte sa postavil a na plné hrdlo spustil smerom na hlavnú plochu svoj monológ pre arbitra. Všetko dokola sa smialo a zožal veľký aplauz. Všimla som si blízko nás ešte dvoch Atlétov, ale hlavná fanúšikovská hviezda bola jasná. Pri sporných verdiktoch sa naňho ľudia otáčali, aby si vypočuli jeho názor a posmelený Atlét ich ešte pár vyslovil, hoci už nie takých „infarktových“.

Prvýkrát od začiatku nastúpil Neymar, ale dúfajme, že nabudúce sa mu podarí lepšie sa za to odvďačiť. Najkrajšie futbalové momenty asi pripravil svojimi dvomi úžasnými zákrokmi Valdés. Jeden z nich proti Villovej strele, ale predtým snáď ešte krajší pri zakončení Ardu Turana. A ak minuloročnú Supercopu Víctor prehral, tak túto získal. Na začiatku druhého polčasu Atlético dobre zachytávalo barcelonské prihrávky, postupne sa však domáci začali presadzovať a prišli krásne akcie, no nedotiahnuté. Ako by zaznelo v slovenských zápasových reportážach – neplodný tlak. Diváci s radosťou hlučne privítali striedajúceho Pedra a ešte hlučnejšie dona Andrésa, ktorého dres som mala na sebe aj ja. Ďalšie vzrušenie prišlo, keď rozhodca po dohovore s postranným zamieril k Filipemu a vytasil červenú. O tom, že zaslúžene, sme sa presvedčili až z telky, keďže priamo na štadióne sme zákrok nezaregistrovali. S červenou sa neskôr rozbehol aj za Ardom Turanom, ktorý už sedel na lavičke. Hoci to bolo na druhej strane ihriska, bolo vidieť, že riadne raplí aj Cholo, obľúbenec môjho ocina. Tesne pred koncom prišla jasná penalta, ktorú ale Messi napálil do brvna. Ten už má však ovácie asi predplatené do konca života. Hlavne, keď je nepremenená jedenástka bezbolestná. Z nášho sektoru ešte stihol vybehnúť na trávnik aj veselý fanúšik. Na hracej ploche urobil „lietadielko,“ pár miernych vývrtiek a skončil v Piquého objatí, keďže jeho si vybral pre pristátie.

Nuž, remízka 0:0, pri akej nestačíte hlavy otáčať. A ešte vás po nej čaká aj oslava. Veď znamená zisk trofeje. Tak teda Barça, Barça, Baaaarça; víťazný pohár; zranený Puyol na ploche; barcelonský hymna aj We are the champions... Krása!

S kopou zážitkov sme konečne mohli pri spánku poriadne vystrieť nohy v hotelových izbách, ráno sa dobre naraňajkovať a po výbornej káve pred obedom vyraziť naspäť domov. Vytiahla som ocina ešte do potravín, kde sme si kúpili pečivo a zásoby nealka na cestu. Zabudla som na noviny. Pri predchádzajúcich návštevách zápasov som si na druhý deň jedny kúpila, ale keď sa prestane vyhrávať, treba zmeniť zvyky, nie? V autobuse sme hodili do obehu aj „Effkovu“ domácu marhuľovicu (dostane druhú), ktorá mala úspech, ešte trochu pokecali a pofotili sa, aj s loptou podpísanou hráčmi Barcelony. Našťastie som včas zistila, že medzi nami sú aj dvaja chalani, čo nedávno zohrali za Michalovce výborný dorastenecký zápas proti Realu Madrid s výsledkom 1:1 a sledovalo ho a robilo mexické vlny vypredané východniarske hľadisko. Tak som sa samozrejme s hviezdami sfotila. Mimochodom, počas zájazdu som nezachytila jedinú protimadridistickú poznámku (takže minimálne neboli hlasné :-)).

Na benzínkach sme sa ešte pobavili na tom, ako sa všelijakí turisti fotia s naším autobusom a hovorca výpravy Juky mohol srdečne poďakovať cestovke, Penyi a všetkým cestujúcim za výborný výlet, lebo všetci spolu sme si ho takým spravili; ktorý napriek dlhej ceste tak neuveriteľne rýchlo prebehol. Hlavne cesta späť mi neskutočne preletela. Vyšli sme, o chvíľu sme už prešli do Francúzska, zrazu sme už fotili Allianz Rivieru v Nice, krásne Monako a nádherne vysvietené mestečká v horách na začiatku Talianska, pri ktorých sa ozývalo: „Teraz foťte všetci, aj tí, čo nemáte foťáky.“ Noc prešla rýchlo, lebo nás všetkých zmohla únava a ráno už bolo v Rakúsku cítiť závan domova. Sadnete si na kávičku (tento krát len za 2,60) a hneď vám niekto poklepe po ramene: „Nie ste vy náhodou z Lipovej?“ „Ale áno.“ Tak sme s Katkou, ktorá na našu ulicu chodievala na prázdniny k babičke, pospomínali a dali pozdraviť príbuzných, zatiaľ čo jej syn nám prezentoval presné poznatky o stretnutí, z ktorého sme práve cestovali.

Ani sme sa nenazdali a bola tu Bratislava, začalo sa postupne vysadať, lúčiť a želať si navzájom budúce stretnutie na nejakom zápase.

Večer po príchode som si ešte „oťapená“ pozrela zápas Európskeho Superpohára medzi Bayernom a Chelsea z Prahy. S predsavzatím nautrality som zatlieskala Fernandovi za krásny gól, no nakoniec som sa naozaj tešila z „epického“ Guardiolovho triumfu nad Mouom. Nebudem spomínať aceho, lebo zas poviete, že ho vidím všade, ale Gato si ten triumf tiež všimol:-)

Nakoniec radšej želám veľa pekných zážitkov pri sledovaní futbalu, čo najviac naživo!