BLOG: O zmenených snoch

"Už máme," objavilo sa mi v práci na obrazovke PC, ale skôr, ako som stihla drahému poslať ako reakciu pusinkujúceho smajlíka, prišla druhá správa: "Tak vraj nie." "Nie? A prečo?" zisťovala som hneď. "Všetko padlo," odpísal mi Gabi, prečo nám prezident slovenskej penye nevedel kúpiť vstupenky do Barcelony na odvetu osemfinále LM proti Chelsea. Gabi však bol na stránke Barcelony prihlásený do poradia na lístky a kázal sa prihlásiť aj mne, že to musíme skúsiť sami (hoci bez zľavy). Rýchlo som sa tam teda preklikala a naskočilo mi moje poradové číslo medzi kúpychtivými fanúšikmi: 1693...

Môjmu manželovi sa našťastie podarilo rýchlo sa tam dostať a "uloviť" 2 vstupenky.

Ja som tentoraz mala zlé tušenie či ženskú intuíciu, hoci to v súvislosti s lístkami na futbal asi znie trocha zvláštne. Odkedy som s mojím drahým, užívam si, že sa o mňa konečne niekto stará v organizačných záležitostiach, rozumej pri plánovaní futbalových (a všetkých našich ostatných) výletov vrátane zaobstarávania vstupeniek, a tak si vďaka týmto "chýbajúcim" stresom aspoň o trošičku menej skracujem život. Pred týmto výjazdom do Barcelony som sa však stále vypytovala, či už máme okrem ligových na Athletic aj tie lístky na Chelsea. Nejako stále neprichádzali do predaja. Pre istotu som to začala sledovať na nete aj ja. Videli sme, že aj na Atlético vyšli lístky do predaja až 4 dni pred zápasom; prezident penye ma upokojoval, že všetko bude ok ako vždy a povedal mi už aj termín, kedy sa začne predaj. A ako hovoril Gabi, prinajhoršom ešte kúpime aj priamo v Barcelone alebo nám tam zoženie Effko. 

A predsa bol zrazu problém. Blbnúci internetový predaj žral nervy a čas a ceny vstupeniek stále stúpali. Ak by sa nám podarilo kúpiť lístok v deň zápasu, bolo by to asi za päťsto. Eur, samozrejme.

Ako jedni z tých šťastných s lístkami sme deň pred zápasom prileteli do Barcelony, ubytovali sa v apartmáne, vyspali a v súlade s našim osvedčeným barcelonským program na druhý deň ešte pred zápasom zamierili do reálu Camp Nou minúť moje "botigové" úspory. Skôr, ako sme sa však do obchodu dostali, začula som pri stoloch pred ním, kde sedeli ľudia pri pivku či inom občerstvení, slovenčinu. Nič výnimočné. Počula som ju však asi od každého stola a kým sme prišli nakoniec, už k nám mieril Effko. Ešte sme si ani nestihli dohodnúť pravidelné barcelonské stretko. Vedeli sme, že pred zápasom má veľa povinností s futbalovými turistami slovenskej cestovky. Slovenčina, ktorú sme počuli, patrila členom jeho 120-člennej skupiny. Pozdravili sme sa, ale povedať sme si toho veľa nestihli. Za tri minúty za ním prišli tri skupinky z "jeho ľudí" s prosbou o radu a nakoniec ešte aj "náhodní" slovensky hovoriaci fanúšikovia Chelsea, ktorí docestovali z Londýna a v metropole Katalánska zistili, že ich na štadión asi nepustia s ich maličkou (ešte nehovoriacou) dcérkou, lebo nemá lístok. Blbé, aj sme ich ľutovali; ale dosť blbé je aj to, že si to nezistili vopred a že tam to bábätko vlastne chceli ťahať. Radšej sme sa teda rozlúčili s tým, že s Effkom poriadne pokecáme neskôr.

S nakúpenými dresmi a darčekmi sme si pred botigou splnili ďalší povinný bod výletov - pivko na slniečku. Tento bod sa vždy niekoľkokrát opakuje. Hlavne však treba absolvovať to najdôležitejšie - zápas. Ešte pred jeho začiatkom sme sa stretli s ďalšími Slovákmi a s niektorými sa sfotili pred sochou Kubalu. Len s Rafterom sme sa nevedeli stretnúť, hoci sme sa dohovárali snáď každé 4 hodiny. Nakoniec to vyšlo náhodne - na letisku pred našimi odletmi.

Potom sme už znervózneli. Začínal zápas, z ktorého sme mali väčšie obavy ako z toho s Parížom. Veľmi skoro nás trošičku upokojil Leo, aj keď pre Chelsea sa toho v tej chvíli ešte veľa nezmenilo. Messi opäť raz ukazoval, aký je futbalový fenomén. Cca. štvrťhodinku po svojom skorom presnom zásahu vypracoval gól pre Dembélého. Jeho prvý v barcelonskom drese stál zato. Už sa nám začínalo lepšie dýchať, ale stále sme boli napätí. Po polčasovom výdychu a odohratej druhopolčasovej štvrťhodine prišiel druhý Messiho gól, ale až na Barca TV a pri obrazových vtípkoch na nete sme zistili, že Courtois to oba razy od neho dostal pomedzi nohy. Menej škodoradostný a viac hodný oslavy je fakt, že Messi dovŕšil stovku gólov v LM.

Gabi je určite (aj pri zápasoch) menej vystresovaný a napätý ako ja, čo zas, úprimne povedané, nie je žiadne umenie. Už aj ja by som sa však pri tých 3:0 bola celkom uvoľnila, keby drahý po chvíli oslavy a radosti netrepol, že "ale keď dajú na 3:1, ešte to bude veľmi zlé." A tak sme ostali ostražití až do konca. Aspoň bol sladší. Bol to ďalší skvelý barcelonský zážitok, hoci už sa na hru dívalo aj lepšie ako (zatiaľ) pod Valverdem. A jednou z nevýhod nás, čo sme zažili "úžasný Paríž", je, že už možno každému zápasu bude predsa len niečo "máličko" chýbať.

Druhý deň po zápase sme si museli tradične "emočne" oddýchnuť, a tak sme len pospinkávali, pozerali Barca TV a po mojom vyplakávaní, že ja v Barcelone nebudem len sedieť v apartmáne, sme si urobili ďalšiu prechádzku na Camp Nou. Stihli sme aj dlhšie posedenia s Effkom a keďže tentoraz nás ešte jeden zápas čakal a do neho bolo predsa len dosť času, konečne som Gabiho vytiahla na Montjuic. Po 5-hodinovom motaní sa a vychutnávaní skvelého výhľadu z jeho vrcholu, kde sa nachádza Castell de Monjuic, sme boli riadne unavení a ja konečne spokojná s využitím barcelonského mimofutbalového času. Mohli sme sa vrátiť k obvyklým činnostiam - pozeraniu telky a prechádzaní sa na Camp Nou. A k tradíciám ešte patrí dobré jedlo. Vidíte, to by som skoro zabudla spomenúť. A pritom naše pohodlie (či pohodlnosť) blahosklonne podoruje aj "gastronomický" osud, ktorý nám rád dopraje podnik "cez cestu." Oproti nášmu ubytovaniu je totiž vždy nejaká dobrá reštika. Tento marec to bola Txapela so super baskickým jedlom. Minuli sme tam dosť peňazí so zaužívaným optimistickým heslom: "Buďme radi, že si to môžme dovoliť" a s jeho ospravedlňujúcim dodatkom (č. 1): "Aj doma by sme museli jesť."

Ani sme sa nenazdali, a po strede ("rýchlom" štvrtku, piatku a sobote) prišla nedeľa a popoludňajší laligový súboj s Athleticom. Ešteže poobedný, lebo sa ozimilo a nočný zápas by bol asi dosť studený.

V deň stretnutia sme v telke sledovali, ako Paco Alcácer menuje svojich 4 top hráčov na poste brankára, obrancu, stredopoliara a útočníka: Oliver Kahn, Maldini, Xavi a Mario Kempes. Hoci takáto príležitosť sa v momentálne nenaskytne až tak často, poobede sme ho videli skórovať. A hneď ako Gabi spomenul, že on ešte nebol na zápase, kde by gól nedal Messi, pridal sa aj Leo. Domáci si vytvorili aj ďalšie šance, ale zas sa nešli zrovna pretrhnúť. Proste taký oddychovejší zápas. No ja, čo stále rada zájdem aj na dedinský futbal, som si ho užívala. O to viac, že to bol môj jubilejný desiaty na Camp Nou. To môj drahý manžel zahlásil, že jeho už takéto zápasy nejako nebavia. Že by sme sa mali stať socios a mali by sme ľahší prístup k lístkom. Myslel tým na zápasy záverečných kôl LM či Clásico. No áno, podmienku troch členských kariet vo fanklube spĺňame. Už to len vybaviť a platiť... 

Voľakedy bol môj najväčší sen ísť raz na futbal niekde do zahraničia. Potom aspoň na jeden zápas Primery, stačilo by Levante - Almería či hocijaký zápas mužstiev, ktoré by sa tam aspoň na chvíľu ocitli =D. Sny sa ale menia...