BLOG: S Milánom zmierlivo

Na San Sire

Na koncooktóbrový, tretí skupinový, zápas tohtosezónnej Ligy majstrov odcestovala Barça do Milána postaviť sa miestnemu AC a vďaka slovenskému fanklubu Barcelony si to priamo na San Siro išli vychutnať aj dva autobusy zo Slovenska naplnené fanúšikmi.

V autobusoch sa našli aj fanúšikovia AC a dokonca tu neboli len samí Slováci. S ocinom sme od začiatku sme tipovali, či zo zadnej časti autobusu zachytávame „len“ frázy goralského nárečia alebo poľštinu. Napokon sme sa dozvedeli, že náš zájazd veru nebol obsadený len milovníkmi futbalu naprieč takmer celým Slovenskom, ale Poľsko zabezpečilo aj medzinárodnú účasť.

V podstate sme s ocinom mali od začiatku rovnakú víziu, že po la Lige a Supercope pridáme do spoločných futbalových zážitkov aj zápas Ligy majstrov, keď je taká super príležitosť a ani nie drahá. „Proforma“ sme ale trocha váhali a vyčkávali, že si akože rozmyslíme a že osud rozhodne, ocina tiež prihlásim do Penyi a uvidíme, či bude potom ešte voľné miesto... Nebolo, a aj tak sme išli. Po naplnení „barcelonského“ (bývalého klubového) autobusu totiž kvôli veľkému záujmu išiel ešte jeden a v ňom aj my. Aj keď som to deň pred odchodom takmer zrušila, vlastne som sa len márne pokúšala niekomu naše lístky predať kvôli „horúčkujúcej“ mamine. Našťastie sa to trocha lepšilo a pri mamine ostala krstná mama.

Keď som pri sledovaní barcelonských zápasov v bratislavskom podniku raz stretla aj prezidenta Penyi, ochotne som nasľubovala, že doma odovzdám odkaz a aj dohliadnem na to, aby s nami do Milána cestovala aj fľaška našej domácej marhuľovice, ktorá si získala sympatie počas augustovej slovenskej výpravy do Barcelony na Supercopu. Odkaz som odovzdala, dohliadala, aj ocino to hneď zobral zodpovedne a pripravil... no a fľašu sme nechali doma, resp. má každý z nás svoju verziu, kto ju zabudol pribaliť. A tak náš výlet na futbal s pondelkovým večerným štartom v Nitre začal rodinnou hádkou... za pollitra páleného... veď aj pri príležitosti futbalu v podaní európskych veľkoklubov treba zachovávať národné črty. S miernou úľavou sme odsledovali, že okrem prezidenta Petra, vedúceho zájazdu z cestovky a ešte jedného pána ani v barcelonskom buse necestuje nikto iný, kto bol s nami v Barcelone na zápase s Atléticom. Aspoň bola menšia hanba, ja som naše zlyhanie vysvetlila „premotivovaním“ a to zabezpečilo ďalšiu motiváciu do budúcnosti - ešte sa na nejakej barcelonskej akcii stretnúť, aj s marhuľovicou. Alkohol nás teda nepokoril, ani absenciou, ani nedostatkom, veď hneď vedľa sedeli Myjaváci s pravou kopaničiarskou, ktorej bol nevyčerpateľné množstvo („Ona sa nejak sama kotí.“).

Ďalšou hrozbou pre náš výlet bolo počasie. Už v Nitre nás spolucestujúci pripravili, že na deň zápasu hlásia v Miláne celodenný dážď. Sychravo síce bolo, aj trocha spŕchlo, ale ani v tomto nám to Miláno nechcelo silou-mocou pokaziť, takže napokon vôbec nebolo treba vytiahnuť dáždnik. Po nočnom cestovaní sme už v utorok doobeda boli v Miláne. Ako fanúšikovia, čo absolvovali cestu busom do Barcelony, sme to brali len ako taký krátky presun na miesto zápasu. V našom talianskom cieli cesty sme postáli rovno pri štadióne Giuseppe Meazza a mne pri jeho porovnaní s Nou Campom napadlo, že je to až zbytočne ohromný kolos. Takto nejako by som kvôli lepšiemu pochopeniu interpretovala svoju myšlienku: „Kokso, to je hovado.“

Keďže nám napriek dopredu avizovanej požiadavke nechceli tak zavčasu dovoliť odstaviť autobusy na určenom parkovisku pri štadióne, urobili sme opäť nejaké to „čestné kolečko“ (ako pred dvomi mesiacmi okolo Nou Campu, hoci teraz sa ešte v okolí štadióna nezbiehali žiadni diváci, nenaháňali nás barcelonskí fanúšikovia, ani nesprevádzali policajti) a nakoniec našli dočasné miesto pre autobusy hneď pri parkovisku. Do začiatku zápasu bolo ešte dosť času, a tak sa časť z nás vybrala pozrieť si centrum mesta. Hľadali sme nejaký autobus, pýtali sme sa na metro a napokon sme narazili na električku, ktorou sme sa tam zviezli. Vystúpili sme pred milánskou katedrálou (Il Duomo di Milano) a samozrejme sme si ju išli obzrieť – zvonka aj zvnútra. Viacerí sme už mali na krku šály (špeciálne vyrobené) k večernému zápasu. Mňa sa jeden ochrankár pred vstupom do katedrály pýtal, či hovorím po španielsky a keď som prikývla, vysvetlil mi, že si ho mám dať radšej do tašky. Pri dievčati za mnou s hrubým šálom, niekoľko krát omotaným okolo krku, si tipol: „Rusa?“ Keď dievča súhlasne kývlo hlavou, on kývol rukou a vykašľal sa na to.

V obchodíkoch s občerstvením a stánkoch nás všade lákali pečivá rôznych druhov, rôzne plnené. Keď sme si s ocinom konečne vybrali a pochutnali si, chceli sme si ešte dať kávu. Myslela som, že slovíčko „doppio“ vyrieši náš obvyklý zahraničný problém, aby bola káva dosť veľká. Šálka veľká bola... a hladina silného kávového moku siahala kúsok nad dno. Tak sme si do nej šikovne každý naliali plnú nádobku mlieka, ktorá bola k dispozícii, a šálka sa naplnila. „No, to sme vymysleli, studené,“ zhodnotil ocino po odpití, ale keď sme to dobre premiešali a kávou zo spodku, dalo sa. A karamelová tyčinka k tomu bola výborná. Objavili sme ešte veľmi pekný rozľahlý hradný komplex (Castello Sforzesco), sfotili sa s chalanmi zo slovinskej Penyi, postretali fanúšikov obidvoch tímov, hoci sa nám zdalo, že v Barcelone to pred zápasmi v meste viac žilo futbalom, a z dohodnutého miesta zrazu vyrazili so slovenskou skupinkou naspäť k štadiónu. Tentoraz metrom a od výstupnej stanice peši na čele s vedúcim zájazdu. Trvalo to trocha dlhšie, také ďalšie „čestné kolečko“, a preto náš „vodca“ každú chvíľu počúval: „Mareeeek, tu sme mohli zabočiť, to by bolo určite bližšie.“ „Mareeek, nemali sme to skrátiť tadiaľ krížom?“ Marek nás ale neohrozene viedol ďalej a aj doviedol k busu. Na opakovane vyjadrované úsudky, že sa to ale určite dalo prekonať aj kratšou trasou, reagoval ponukou, že sa môžeme vrátiť a vyskúšať to. Ponuka ostala nevyužitá (a asi sa nevyplní ani želanie - povzdych: „Keby tí chlapci z Barçy vedeli, čo sme si pre nich vytrpeli, dali by nám permanentky do konca sezóny.“), už sme sa len občerstvili v autobuse, natiahli na seba dresy svojich obľúbených hráčov a vybrali sa k bránam štadióna.

Už mali byť otvorené. Aj boli, ale ešte nie pre fanúšikov hostí. Tak sme chvíľu čakali, vtipkovali s usporiadateľmi a medzi sebou a s nemým úžasom pozorovali mravčekov, ako po točitých oblúkoch stúpajú hore obrovskými stĺpmi štadióna. Uvažovanie o tom, či to čaká aj nás, bolo počuť aj nahlas: „Čo ti šije?“

O chvíľu sme sa už na mravčekov hrali aj my. Stúpanie nebolo také hrozné, aj keď to vyzeralo, že nikdy neskončí. Našťastie výstup nebolo treba absolvovať po schodoch, ale „bezbariérovo“ a ponúkal úžasný výhľad. Aj zo samotných miest v hľadisku sa dobre pozeralo na ihrisko, hoci to bolo dosť vysoko. Bol ale zabezpečený výborný prehľad o dianí na celej hracej ploche aj o aktívnych tréneroch pred lavičkami.

Atmosféra bola úžasná, talianske publikom revalo ostošesť. Barça nezačala dobre. Prvý gól Milána nebol uznaný kvôli ofsajdu, ale neveštil nič dobré. Onedlho prišiel po chybe Mascherana regulárny, zaslúžený presný zásah Robinha. Potom však zaúradoval Messi a zariadil vyrovnanie. Bolo úžasné a strhujúce oslavovať jeho gól na cudzom štadióne. V tej chvíli som si želala, aby to rozhodca zrovna odpískal. Barcelona sa ale vzchopila, a predsa len začala hrať dobrý futbal.

Cez prestávku som skočila na „wécko“. Pri vykachličkovanej diere v zemi som si ale povedala, že tí Taliani si snáď robia prdel a rozhodla som sa, že mi vlastne netreba. Niežeby som bola fajnová, ale ja som sa skôr chcela cez polčas len trocha prejsť a fakt nebolo treba. Z čoho? Z toho tretinkového fľaškového nealko piva, ktoré jediné hodinu pred zápasom mali za 4 eurá v bufete? Neviem, či domácim ponúkajú lepšie služby, ale toto boli pre mňa aj tak len drobnosti, napriek ktorým bol pre mňa tento zápas a toto miesto veľkým zážitkom.

Druhý polčas, hoci bez gólov, snáď ešte väčším ako prvý. Vyšlo to Busquetsovi, ale dobre sa dívalo napr. aj na Kaká. Prišli aj ozaj krásne akcie na obidvoch stranách, výborné šance. Barça mohla niečo využiť, ale aj zakiksíkovala, takže aj dostať. Ja som bola s remízou celkom spokojná.

Po stretnutí sme sa ako hostia opäť dostali zo štadióna ako poslední. Čakanie však nebolo nepríjemné. V sektore sa spievalo „Barça, Barça, Baaarça,“ sledovali sme, ako sa vyprázdňuje veľké hľadisko a ako štadión vyzerá bez divákov. Usporiadatelia nás pomaly začali púšťať, ešte nám urobili polminútovú prestávku, keď sme zišli dolu oblúkmi a ďalšiu pred východom na parkovisko. Smiali sme sa, že sú to prestávky na vydýchanie sa.
Hneď, ako sme sa pousádzali v autobusoch, nasmerovali sem si to naspäť na Slovensko. Asi všetkých zmohol spánok a cesta rýchlo ubiehala. V Bratislave už niektorí vystúpili a trocha sme sa premiešali, keď že jeden autobus sa vybral do Trnavy a druhý – barcelonský do Nitry. Tak sme sa doň predsa len na chvíľu dostali. Na chvíľku nostalgie stačilo.

Miláno sme síce s Barcelonou úplne nepokorili, ale ani ono nás, ako hostiteľ k nám nebolo zlé, takže zmierlivý futbalový rezultát celkom dobre zapadol do napokon vydareného výletu.

Vydarili sa aj moje víkendové „dozvuky“ – sledovanie ligového el Clásica s partiou v bratislavskom bare, s úspešným výsledkom pre Barçu, dokonca s mojím úspešným tipom konečnej podoby skóre 2:1 a s predpoveďou, že Alexis strelí víťazný gól, a to napriek tomu, že v Miláne ma zase raz naštval nepremenenou šancou, s oslavou Neymarovej gólovej „elclásicovej“ premiéry aj s pozápasovým (ako inak) zmierlivým prehodením pár slov s fanúšikmi Realu.