BLOG: Svet zo sedadla Nou Campu

Telepatia so stránkou spanelskyfotbal.cz?

Dlhý krátky príbeh jedného futbalového fanúšika

I.

„Vydržíš ešte jedenásť minút, Romanka?“ opýtal sa ma s dobromyseľným úškrnom ocino. „Uvidíme,“ odpovedala som a neodtrhla som pri tom oči od brány pod stĺpom s označením Accés 14 s nádejou, že by ju mohli otvoriť o aj o chvíľočku skôr, ako o pol deviatej. Taký čas mi pred hodinou zvnútra oznámil jeden z usporiadateľov, keď som mu pred nosom otŕčala vstupenky na Nou Camp: JORNADA: 11, TEMPORADA: 10/11, FC BARCELONA – VILLARREAL CF, TRIBUNA 1 GRADERIA, ACCES: 14, PORTA: 24, BOCA: 111, FILA: 0017, SEIENT: 0008 a 0010. „A las ocho y media,“ schladil ma chlapík. Dovtedy vraj len zástupcovia médií...

Stála som už len pár metrov od brány a od tribúny barcelonského Nou Campu, na ktorej som sa prechádzala už deň predtým počas prehliadky Múzea FC Barcelona. Ako to hovoril v komentári Merčiak? „Vy, ktorí veríte v náboženstvo menom futbal...“ pokračujem vlastnou tvorbou: „Viete, že toto je jeden z jeho najkrajších chrámov.“ Už som v ňom teda bola, ale počas prehliadky sa „neslúžila bohoslužba.“ Už len pár metrov, pár minút a bude aj to... budem sledovať zápas Barçy.

A predsa sa mi to zdalo vzdialenejšie, ako keď som v lete „trepla“ ocinovi, že „tento rok ináč ešte bude jedna spoločná dovolenka. Výlet do Španielska na La Ligu. Najlepšia by bola Barcelona, ale keby sa podarilo hocičo... len chcem naživo vidieť Primera División. (Potichu zafrflané: Len keby sa to nijako nepodarilo, tak beriem ako cenu útechy Premier League. Ale snáď sa bude dať.)“

A možno ešte vzdialenejšie, ako keď som ako malá čumela do telky na zápasy majstrovstiev sveta (Taliansko 1990 – ten šampionát mám ako prvý „živo“ zafixovaný v pamäti) a hovorila si, že by som snáď niekedy chcela ísť na futbal aj inde ako do Nitry. Vidieť raz takýto zápas s toľkými ľuďmi na tribúne! Potom sa mi ale náhle zrútil svet. Moravčík vykopol „tomu blbému rozhodcovi“ vyzutú kopačku pred ksicht, prehrali sme s Nemeckom; ja som po zápase so slzami v očiach rozložila „Dostihy a sázky,“ porozdávala peniaze podľa toho, ako si bratranci Peťo, Marek, Martin a ujo Miro stavili na výsledok zápasu (tuším len Miro chladnokrvne tipol, že prehráme), ale robila som len bankára. Nebola som schopná hrať. Len som rozmýšľala, či ešte niekedy v živote chcem nejaký futbalový zápas vidieť. Prešlo, prebolelo (tuším do najbližšieho zápasu Nitry) a z tých zápasov s veľa ľuďmi na tribúnach sa mi postupne najviac zapáčili tie, v ktorých hrali španielske tímy a hlavne Barça.

II.

Skok do doby modernej a v nej vybavovania detského sna: Odštartovalo to podľa plánu. Napísala som na „našu“ stránku: „Kto mi vie poradiť, ako vybaviť zájazd na zápas Primera División?“ A dostala som presný tip na cestovku. Tak som si to predstavovala: mať všetko zaistené; pri tomto som nemala chuť na žiadne dobrodružstvo. Toto musí byť tip-top zorganizované, aj keď to bude stáť neviemčo...  

Samozrejme som hneď zistila, že týmto spôsobom bude oveľa jednoduchšie vybaviť niektorý zápas Barcelony ako Levante-Almería. Tým lepšie. Od začiatku som mala premyslené aj to, že toto bude rodinný futbalový výlet. Na Slovensku sa nedajú do hľadísk futbalových štadiónov dostať rodiny (okrem rodín hráčov)... a my sme jedna z tých žiarivých výnimiek, ktoré potvrdzujú pravidlo. Na ligový (a repre) futbal ma začali vodiť ako štvorročnú a snáď 80% futbalových zápasov, čo som v živote navštívila, som absolvovala s našimi. Aj dnes je tým, čo spolu najčastejšie stíhame, nedeľný obed a futbal (a ten tuším začína viesť). Takže bolo jasné, že do Barcelony beriem najlepších rodičov na svete. „Chybička se vloudila,“ keď najlepšia mama na svete vyhlásila, že ju do lietadla proste nedostanem.

Tak bude mať výlet len ocino! Iný chlap vtedy práve „v hre“ nebol. Aj tak snáď všetci moji doterajší frajeri (nebolo ich zase veľa, zahŕňam aj „potenciálnych,“ čiže staromódne: nápadníkov; iný „súhrnný“ názov mi akosi nenapadá) sa v škále postoja k futbalu pohybovali od nezáujmu po alergiu. Nóóóó, veď v živote sú aj dôležitejšie veci. A môžete to brať vážne, ironicky, cynicky... Aj ja to vždy beriem ináč. Spočiatku som to neriešila, no a postupne som sa s tým začala zmierovať ako so svojím prekliatím. Ale tak ako pravidlá majú svoje výnimky, prekliatia sú na to, aby sa zlomili. Tak sa zdá... dúfam... verím... prosííííím! Alebo aspoň prosím, nech už nikdy v živote nepočujem „príhovor“ tipu: „Ty fandíš tým červenomodrým? Ja tým zeleným. Hups, to sú rozhodcovia.“ Keď na mňa ešte raz niekto vyskúša tento najtrápnejší pokus o vtip na svete, tak... sa asi rozplačem.

Obsadenie výletu sa teda ujasnilo a mohlo sa pristúpiť priamo k vybavovaniu. Veľmi dlhý a zložitý proces, ktorý nejdem rozvádzať. Stačí, že som svojím detailizmom (čiže overovaním každej somarinky) zo seba urobila idiota v jednej cestovke. Ale aj tak boli milí a ochotní, takže som sa šťastne dostala do príjemného barcelonského hotela a po overovaní ešte aj priamo z neho („Ale oni tu na mňa vyvaľujú oči, o akých lístkoch hovorím. Či to nemám vyzdvihnúť inde. To vybavuje iná organizácia? Na recepciu donesú zajtra? Aha. Jééééjda! Vďaka za ukľudnenie...“) aj k vstupenkám.

III.

Ale ešte predtým, ako sme vôbec dorazili do nášho barcelonského ubytka, nasmerovali sme si to s ocinom hneď z letiska na Nou Camp do Múzea FC Barcelona. (No dobre, ja som nás tam nasmerovala.) Už som sa pred ním raz ocitla a váhala, či sa spolu s partou českých chalanov odpojím od našej výletnej skupinky a pôjdem si ho pozrieť. No bolo to dosť drahé a hovorila som si, že ja sa tam predsa ešte dostanem... keď raz pôjdem na zápas. Ten čas už prišiel! V piatok do múzea a v sobotu na zápas.

Môj strach, že „náš Accés“ bude voľakde v Tramtárii, a preto nestačí vedieť, kde je štadión („Áno, musíme ísť z hotela o pol siedmej, aj keď je zápas o desiatej, lebo tu nemáš lístok na tribúnu alebo ´nie na tribúnu´ a choď! Za 5 minút obehneš celý štadión. Poďme už!“), tiež vynecháme a sme zase pred tou bránou; už po tom, ako sme si odskočili do jednej krčmičky občerstviť sa a do stánku kúpiť nejaký pekný barcelonský šál. Ocino (s novým šálom okolo krku) sa baví na tom, ako sa ja nenápadne posúvam k bráne a predbieham tých 8 ľudí, ktorí tu stáli „už“ pred nami. Veľmi nenápadná ale nie som, lebo všetci čumia na môj bielomodrý šál – FC NITRA. Pôvodne som mala v úmysle robiť tu osvetu o nitrianskom a celom slovenskom futbale, ale cestou k tribúne Nou Campu (kde nás kóóóónečne pustili a fakt nebol problém pokračovať na Porta 24, atď., takže moja predpovedaná trištvrte hodina sa scvrkla na pár minút) som takmer zabudla, ako sa volám a nie si ešte spomenúť, odkiaľ som a kde chodím na futbal! Takže som len zachytila nechápavé pohľady, občas tuším aj prečítané „Nitra“ a keď ma ocino nastavil pred foťák do pózy s obidvoma šálmi (FC Nitra a FC Barcelona), tak konečne aj priateľské úsmevy barcelonských fanúšikov.

Ešte som napísala sms-ku mamine a už som sledovala, ako sa na ploche rozcvičujú moje hviezdy. Aj keď ja veľmi nie som na hviezdy, a asi hlavne vďaka futbalu. Na „krpatom“ Slovensku sa o tých futbalových rýchlo všeličo dozviete, kamoška vám porozpráva o bývalom frajerovi, bratranec o kamarátovi zo školy; na diskotéke si v akcii užijete celú ligovú jedenástku; noviny otvárate s vedomím, že dnes si prečítate, akú hovadinu zase trepla naša futbalová legenda, o svetových hráčoch stačí zachytiť sem-tam nejakú správičku o ďalšej aférke, bitke či „pitke“ a je vám všetko jasné. A len raz v živote toto „dehonestovanie futbalistov“ nahlas naštvane rozoberáte... pred kamarátom, ktorý hrá Corgoň ligu a má peknú rodinku a je milý a ochotný.... Označuje sa to ako Murphyho zákon. Čo už! Ono to bude asi tak, že ani tri góly vo finále futbalových MS z nikoho nespravia človeka, ale rovnako nikomu futbalová kariéra „neukradne“ hodnotné ľudské vlastnosti. Vo futbale to funguje tak, ako všade inde.

Dobre no, tak možno nie „ľudské,“ ale futbalové hviezdy mám práve v dobrom zornom uhle: Valdés, Puyol, Messi, Villa, Busquets, Xavi, Iniesta. Teraz vážne nečítam časák, ani nepozerám v telke Ligu majstrov, ani majstrovstvá sveta v Afrike. Ja ich vážne vidím pred sebou!

V ruke už mám aj umelú fľašku minerálky. Bez vrchnáka. Predavač hovorí, že ho musí zobrať kvôli bezpečnostným predpisom. Mohli by sme to vraj po niekom hodiť. Inak tento predaj v hľadisku medzi ľuďmi bol jedným z vylepšení, ktoré som navrhovala v svojej diplomovke. To boli zlaté časy! Na nástenke na katedre som zbadala medzi témami diplomoviek „Športové podujatia ako fenomém cestovného ruchu,“ chňapla som po tom a urobila som si z toho cestovanie po futbalových, hokejových a hádzanárskych zápasoch na Slovensku a anketovanie v hľadiskách. Bol to hlavne môj veľký návrat na slovenské futbalové štadióny. Na výške som zrazu nejako „zahaprovala,“ venovala sa iným aktivitám a aj keď som sledovala dianie v našom aj zahraničnom futbale, naživo som stihla dokopy snáď 10 zápasov. Tento „súkromný comeback“ bol super! Cez víkend som zbalila ankety, sprievodcu po futbalových štadiónoch Corgoň ligy (len neviem, koľko ľudí je ochotných vôbec uveriť, že u nás niekedy niečo také vyšlo), papier s vypísanými vyhľadanými spojmi a vyrazila. Keď som sa zniekadiaľ nevedela v ten deň aj vrátiť, dohodla som sa s nejakými kamošmi, známymi alebo rodinou, čo mi poskytli nocľah. Takže hneď aj kopa stretiek, no a zábava, zážitky... A čo som to vlastne? Jááááj! Áno, návrh, že by na našich športoviskách mal lepšie fungovať predaj občerstvenia v hľadiskách. (O bezpečnosti na našich štadiónoch radšej až nabudúce v knihe.) No a keď som v Ružomberku dostala pukancami do hlavy, dopísala som, že „žiaľ, niektoré naše hľadiská na to nie sú veľmi dobre prispôsobené.“ Ale asi najzaujímavejší tip som dostala v jednej hádzanárskej hale. Postarší pán sa po otázke, čo by v hale zmenil či zlepšil, dôkladne poobzeral okolo seba a nadiktoval mi odpoveď: „Brankárku.“

IV.

A v Barcelone som sa (zatiaľ) šťastne dočkala začiatku zápasu. Hniezdila som sa na sedadle ako nedočkavé 5-ročné dievčatko. Keď som mala 5 (a aj dlho potom), tak to vlastne ešte bolo na drevenej lavičke. Aj tam sa však bolo treba poriadne „usalašiť“ a urobiť dobré miesto aj pre Alžbetku. Moja „kráľovná bábik“ bola vážne frajerka. Skoro vždy vyhrala dvojtýždňovú súťaž o najposlušnejšiu bábiku, ktorú za odmenu zoberiem so sebou na futbal. Snáď mala dobrý zážitok. Ujovia okolo mňa zážitok určite mali, keď som ich drgala a posúvala, aby Alžbetka dobre videla. „Čo keď dá gól Moravčík alebo Borko?“ To boli (moje) osemdesiate roky.

13. novembra 2010 o 22:00 som sa pozrela na zaplnené tribúny Nou Campu, nastúpené jedenástky Barcelony a Villarrealu (Žltú ponorku mám tiež celkom rada, takže bola vlastne „zbabelou istotou,“ aby som Nou Camp neznenávidela, keď Barcelona náhodou nevyhrá.) a vedela som, že dnes si aj 0:0 užijem „až na smrť.“ Aj keď by bolo super zažiť, ako táto masa vyskočí a kričí: Gól! 20 minút som si užívala pekné akcie, barcelonské kľučky, povzbudzovanie... A potom masa vyskočila a kričala: „Gól!“ Chvíľku som bola presvedčená, že ho dal Messi. Ale figu! Pozerám a nevidím! Villa!

„Villa, Villa, maravilla!“ ako deň predtým „nôtila“ fotografka v Múzeu FC Barcelona. Dobre vymyslené: postavíte sa, upraví vás do vhodnej pózy, cvakne a môžete doma nachytávať ľudí, že ste sa fakt fotili so živým Messim či Villom. (To len my s ocinom sme sa hneď priznali, že to je len fotomontáž.) Ja som sa tam hneď postavila a bez váhania oznámila, že chcem na obrázku vedľa seba Messiho. Ocino sa okúňal, no vymenovala som mu barcelonské hviezdy a nakoniec vystrkala pred fotoaparát s tým, že má chcieť Villu. A teraz som za to bola na seba nesmierne hrdá.

O chvíľku malo byť 2:0, ale rozhodca odpískal ofsajd. Ako bolo po zápase tisíckrát rozobrané (a my sme to na hoteli v telke stokrát, alebo aspoň desaťkrát sledovali), nesprávne. Samozrejme si hneď od barcelonských fanúšikov vypočul svoje. Určite by si to ale dokonalejšie „vychutnal“ na niektorom našom štadióne. Jeho „titulovanie“ by určite tak nezaniklo, Bolo by pekne zreteľné. A pri odchode do kabín by mu nemávali bielymi vreckovkami... Hneď z protiútoku vyrovnal Nilmar. Šikovne to spravil. Treba uznať. To už na seba vykrikovali tréneri. Guardiola bol naštvaný, naštval Garrida, tak si po sebe troška pokričali a tiež sa to potom zoširoka rozoberalo a púšťalo, ako Garrido rukou znázorňuje Guardiolovo „kvákanie.“ Do polčasu ostalo 1:1.

V.

Cez prestávku som zistila výsledky Corgoň ligy. Nitra bod z Tehelného – dobre, Bystrica vyhrala, takže k tomu dostala srdečnú gratuláciu: „Dukle gratulujem k výhre z úžasného Nou Campu!“ Hoci ju dostala len jedna individuálna fyzická osoba – Tomáš. Tak ako pred 3 rokmi z mesta s najlepším tímom na svete (vtedy tak hovorili zostavené tabuľky), zo Sevily. (To bol inak šok, keď o pár dní to mesto zažilo smrť mladého Puertu). Maťko zase z Nou Campu dostal beso a informáciu, že to zatiaľ vyzerá celkom sľubne pre jeho tip (tvrdenie) 3:1. A po zápase dostal ďalšiu informáciu: že je čarodejník.

Po prestávke výsledok 3:1 zariadil barcelonský čarodejník Messi. Jeho góly po perfektných Pedrových prihrávkach boli úžasné. Na štadióne sa spievalo „Lééééo Messi“ pre malého futbalového Boha z Argentíny. Hoci my s ocinom, sme pred tými úžasnými gólmi kritickým slovenským okom spozorovali, že Messi dnes zase nie je až taký famózny. Ešteže nám nerozumeli! Nuž, trošku tej našej slovenskej kritiky sme museli na barcelonskú tribúnu priniesť. Ale my to náhodou na rozdiel od španielskeho vynášania do neba a zatracovania do pekla všetko berieme veľmi objektívne. Aj keď niekedy sme objektívni každý úplne inak. Ja som skôr zástanca hráčov, keď ich ocino (v spravodlivom hneve) otituluje „tĺci“ či „motáci“ alebo hneď v „motácko-tĺckej dvojkombinácii.“ Už sa ale predsa len častejšie zhodneme, ako keď som bola malá a pri sledovaní prenosov futbalových zápasov som po polčase s plačom odchádzala do svojej izby, lebo “ocino nadáva našim.“

Na Nou Campe som sa bavila aj na pokrikovaní bláznivých Španielov (či Kataláncov). Terčom posmeškov sa stal fanúšik zabalený vo vlajke Villarrealu. „Na čo chodíš takú diaľku? Hádam si si nemyslel, že vás Leo ušetrí?“ zachytávam z katalánčiny.

Keď som si ešte v hoteli pozerala lístky, uškrnula som sa, kto asi bude sedieť medzi mnou a ocinom: „No to je dobré! Tak ani nemáme miesta pri sebe! Ááááále veď to je jedno!“ Netušila som, že na jednej strane od uličky sú párne čísla a na druhej nepárne. Nakoniec sme teda boli vedľa seba. Z druhej strany vedľa mňa sedel taký správny fanúšik. Zabratý do hry dával hráčom pokyny: „David, nahraj Pedrovi! Vystrel! No poďme!“ Také vlastné povzbudzujúce koučovanie, kde majú pokyny pôsobiť „telepaticky.“ Proste moja krvná skupina. Takých mám rada. Nie ako keď prevraciam oči, že to teda chcem vidieť, ako ten pupkatý frfloš na ihrisku všetkým ukáže, ako sa hrá, lebo oni to nevedia, aj keď sa to učia celý týždeň; ako všetkých predbehne, veď sa nevedia poriadne ani pohnúť a nestihnú sa za ním ani obzrieť, keď okolo nich prebehne s loptou...

Niekedy ale váham, či ma viac vedia rozčúliť takýto „magori,“ čo asi na chvíľu ušli žene spod papuče a vykrikujú toľko, koľko len stihnú, kým pod ňu zase budú musieť zaliezť, alebo teta, ktorá si spraví o futbale odborný názor z jedného televízneho šotu zo sektora hooligans a so zbožne zopätými rukami rázne vysloví jediné možné riešenie: „Ten futbal by mali zrušiť!“ A mne sa v návale impulzívnych reakcií chce vyšteknúť: „Teba by mali zrušiť, ty krava!“ Ale veď je úplne jedno, či by ste na nich najedovane narevali, alebo im všetko skúšali rozumne vysvetliť. Každý pochopí len to, čo chce. No skúste tomu krikľúňovi vysvetliť, že by preňho asi nebolo také ľahké všetkých predbehnúť a obísť, že predsa len vedia niečo viac ako on, a že by tieto svoje neobjektívne názory aspoň nemal prezentovať takým hlasným a „necivilizovaným“ spôsobom... No proste skúste voľakomu rozumne vysvetliť, že je idiot! A dokážte tete osvetliť, že futbal má oveľa viac pozitívnych stránok, ako negatívnych a škodlivých, že pre obrovské množstvo ľudí je úžasným fenoménom, že vagabundi budú vyvádzať vždy, keď sa im zachce, buď na to zneužijú futbal alebo si nájdu niečo iné, za to tá úžasná hra nemôže! Čo uzná, keď v živote nevidela jediný zápas, ale napriek tomu už o futbale všetko vie? Teda to najpodstatnejšie: že ho majú zakázať...      

VI.

Pri sledovaní Barcelony ale nebol čas sa tým zaoberať, rýchlo sme s ocinom zahnali aj tú štipku (slovenskej) kritickosti a spolu s fanúšikmi sme do konca zápasu už len „milovali dokonalú Barçu.“ A to teda bola pastva pre oči! Vážne! Keď sa začne dariť a futbal je zrazu taký ľahký, plný pekných prihrávok a parádičiek, to je teda vážne... no veď viete, aké skvelé! Chcela by som ale vidieť reakcie divákov na Nou Campe, keď sa Barçe nedarí. Niečo vidíte a počujete v telke, ale poriadne pochytiť sa to dá len naživo. (Z toho vyplýva, že sem musím prísť ešte veľa, veľa, veľakrát.) Naši futbalisti, futbaloví činovníci a aj médiá divákom (niekedy) vyhadzujú na oči, že nevedia povzbudiť a podržať mužstvo, práve keď to potrebuje, keď sa nedarí. Pravda! To ja, chúďatko verné, povzbudzujem (skoro) vždy. Druhá strana mince je, že Barcelonu musia fanúšikovia podržať, keď sa nedarí, „raz za sto rokov.“ To niekde sa ani sto rokov nevedia dočkať dobrého výkonu a výsledku. Posadiť barcelonských fanúšikov na niektorú takú tribúnu a až potom by sa uvidelo! Ale zas mám konkrétne tipy, ktoré by bolo treba usadiť na Nou Camp, keď Barça prehrala 0:2 s Hérculesom a Messi a spol. by si vypočuli, že „lepší sa už dívá aj na Malý Lapáš..., takže sa to najskór treba ísť naučiť na Chrenovú.“     

Ale veď ja mám naozaj rada aj slovenský futbal, aj slovenské štadióny aj slovenských fanúšikov! Keď sa na to práve nejedujem, tak to všetko milujem. Milujem to malé „milé“ rodinné prostredie, kde tiež chutia góly, kde sa tiež tlieska, kde dobre počujete frflošov, ale aj vážne vtipné bonmoty či len vtipne vyznievajúce „hlášky.“ Dozviete sa, že rozhodca zle odkrokoval vzdialenosť múru pri priamom kope, lebo „to neni deväť metrov. Ty máš len také krátke nohy!“ A arbiter asi ani nie je najpozornejší žiak. Alebo mal zlých učiteľov? „Synáčik, a teba neučili, že móžeš vyťáhnúť aj voláku kartu?“ Hráči majú svoje výkony tiež nonstop komentované: „Neboj, ešte pár sto pokusov a raz volakoho obejdeš.“ Divákom nikdy neunikne ani žiadny faul-nefaul: „Na dedinské divadlo choďte nacvičovať do kulturáku!“ Inokedy vás šokuje starý pán, keď zareaguje na povzbudzovanie malých fanúšikov, ktorí sa po 4 góloch svojho mužstva dožadujú, aby padol „ééééšte jeden!“ Jeho zúfalá poznámka smerom k deťom: „Že vás huba nebolí!“ Keď je bonmot dobrý, zasmejete sa, aj keď si strieľa z vašich obľúbencov: „Ja fandím Schalke 04. A ty?“ „Ja Žiline 07.“ Aj v diskusiách na internetových fórach (často) plných nadávok, napr. na všetko možné a všetkých možných, čo zapríčinili prehru, si môžete prečítať vtipné postrehy: „Vždy, keď prehrá Trnava, môže za to rozhodca, súperov tréner, delegát... alebo ufóni.“ A to najlepšie, čo počujete, vás aj tak nenapadne nikdy, keď to práve chcete porozprávať...

VII.

A ešte na chvíľočku naspäť na Nou Camp! Teda ja sa tam - aspoň mysľou budem vracať ešte veľakrát. Hlavne k tomu krásnemu druhému gólu Messiho aj k akcii, čo mu predchádzala. Mám kúpené aj jedny „pamätné“ noviny z druhého dňa. Zápas je v nich rozoberaný do detailov a celkovo Barcelone venujú asi 15 strán. Na prednej strane je titulok „Torpedo Messi.“ Ešte si ich párkrát určite prelistujem. A nebudem sa rozčuľovať nad chybami a od veci názormi, ako to už často robím, keď otvorím noviny doma. Voľakedy som ich brala ako slovo Božie. Dnes často rozmýšľam, či fakt nevedia, boja sa napísať, nechcú alebo sú fakt takí nemožní. Ale s niečím, čo si prečítam, (úplne) súhlasím. A tak to asi má byť: nie so všetkým súhlasiť, nie nasilu nesúhlasiť a mať aj vlastný názor, keď sa niečo dozviete zo svojich zdrojov.

Tak keď ma zase bude „šľaktriafať,“ spomeniem si radšej rýchlo na Messiho krásne góly a na titulok „Torpedo Messi,“ ale napr. aj na Valdésa, ako kýva pri rozcvičke do hľadiska. A v novinách ma zaujala aj fotka Gabiho Milita a Piquého na tribúne. Jeden nemohol nastúpiť pre zranenie, druhý pre trest. A ja si vďaka tomu obrázku asi navždy zapamätám, kto „vtedy“ nenastúpil. V mysli sa totiž zvyknú zafixovať rôzne veci, nie len tie najpodstatnejšie. A niekedy sú tam aj obrázky z úplného detstva...

Ja mám v hlave nezmazateľne uložený napr. neutíchajúci potlesk pre Moravčíka pri jeho rozlúčkovom zápase v Nitre, dojatého Hapala pri jeho trénerskom lúčení sa s Nitričkou, vlastný gól Ganczarczyka v onu pamätnú októbrovú noc v Chorzówe..., ale do mysle sa mi dosť hlboko vrylo napr. aj to, ako Galád „vystrelí“ pred lavičku a kričí na hráčov: „Vyhrávate 3:0, keď sa prechádzate ako na pláži?“ Neviem, či to tak bolo doslova, lebo sme boli na opačnej strane ihriska, ale taká bola „pointa.“ Dobrá spomienka, lebo dohovor pomohol a vyhrali. A v hlave sa mi napr. zvykne premietnuť aj o dosť starší obrázok Kolára, ako je zrazu v pomykove, keď schádza z ihriska pri striedaní. V novinách potom rozoberali tú situáciu, keď sa Nitrania pri striedaní pomýlili a z ihriska chceli stiahnuť niekoho iného a Kolár hovoril, že si nebol istý, či už prekročil čiaru alebo nie. A tiež si z novín pamätám: „Tak vedzte!“ Nitra bola na zájazde v Singapure a Lednický tam vraj bol najlepší hráč. Tak aby doma vedeli... Po rokoch sa mi jasne pred očami  vynorilo aj to klbko radosti, keď Nitra strelila gól Prievidzi a v telke to komentovali, že Sovič zachránil Nitru v hodine dvanástej. Nezachránil, aj tak vypadli. A tiež som Tomášovi opisovala, ako raz Dukla hrala v Nitre 2:2, hoci do polčasu vyhrávala už 2:0. S Ivom Schmuckerom vtedy robili pred zápasom rozhovor do „Tanga“ a povedal, že „Nitra je velice nevyspitatelný (i/y/í?) mužstvo. Já  bych  bral i bod.“ A ešte... všeličo. Aj keď momentálne si už nie som úplne istá, či to bol fakt Singapur a Kolár, a či to vtedy s tou Prievidzou bolo presne tak... Ono sa to síce v mysli zafixuje, ale asi si na to (jasne) nespomeniete hocikedy v strese, keď máte v práci vybaviť ešte dva dôležité telefonáty, tri maily a neozývajúceho sa drahého... Niekedy však príde také obdobie, keď máte čas rozmýšľať, ako napr... Ale to je už iný a (tiež) dlhý príbeh.

VIII.

Môj dlhý krátky príbeh na Nou Campe bol úžasný. Dúfam, že teraz (futbalovo) nezomriem, keď som si toho toľko zrekapitulovala. Ale čo! Aké decká dnes píšu životopisy! Rekapitulovať sa dá hocikedy. Aj pri takej somarine, ako je výlet na futbal - ako sa to asi zdá niekomu, kto by tie peniaze tisíckrát radšej dal na dobrú dlhú dovolenku pri mori a poľutuje ma, že pre mňa má byť toto životný zážitok. Ľudia vás vždy ľutujú kvôli tomu, kvôli čomu by vám mali závidieť, smejú sa na tom, kvôli čomu trpíte, odsudzujú vás pre to, pre čo by vás mali obdivovať... A vysvetľovať väčšinou nemá cenu. Tí, čo nechcú, aj tak nepochopia a tým, čo chcú, ani netreba veľmi vysvetľovať.

Ja mám to šťastie, že v mojom živote sú takí, čo chcú chápať a aj takí, čo presne vedia, lebo vedieť chcú a majú. Vedia, čo pre mňa tento dlhý krátky príbeh znamená a vedia aj prečo. Ale tiež vedia, že futbal pre mňa nie je najdôležitejšia vec na svete.

A myslím, že ani pre tých, čo majú futbalu v živote najviac, ktorí sa neustále pohybujú vo futbalovom prostredí a najlepšie ho poznajú, nie je futbal v živote nad všetkým ostatným. Podľa mňa vedia, že futbal neznamená celý život, ale tiež dobre vedia, že je presne ako život. Prináša dobré aj zlé, dopraje, poteší, ukrivdí, ublíži; je krásny, ale aj hnusný; je prešpikovaný korupciou a zlobou, neprávosťou; je jednoduchý a predsa taký zložitý, je taký zložitý až je úplne jednoduchý, zábavný a pritom taký vážny, vážny až je smiešny... Futbal je presne ako život. A najväčšie víťazstvo vo futbale ani v živote nie je byť vždy najlepší, ale vedieť o ňom dobré, aj zlé, dostať od neho pár faciek, niekedy prehrať, niekedy zlyhať, ale vedieť si to priznať a znova vstať... Podľa mňa je najväčšie víťazstvo vedieť, že (futbal/život) je TAKÝ, a predsa ho (dokázať) milovať.

Nóóóóóó, a úspech je aj: aspoň niekedy si vedieť naplno vychutnať tie chvíle, keď vám celý život stojí za to a nič vám zrazu nevadí. Aj mne na Nou Campe všetko stálo za to, celý môj doterajší život s tým dobrým, čo priniesol, aj so všetkým zlým, čo mi kedy vyviedol a zrazu ma neštvalo ani to, čo som sama „dodžubala.“

(A možno ešte úžasnejšie je, že ja som sa tešila aj domov, veď... Ale radšej pśśśśśśt! Keď veci hovoríte príliš nahlas, zvyknete ich odplašiť. Tie zlé, ale aj tie dobré...)

Tri bodky (v celom príbehu) sú pre VÁS. Nech si každý doplní to svoje. (To, čo robí z jedného sveta miliardy vlastných svetov...) Uvodzovky snáď tí, čo chcú, pochopia.

P. S.: Zátvorky sú pre mňa.