BLOG: Zo života televízneho futbalového diváka

Fanúšikovia Atlética s dvomi mierumilovnými madridistami po finále Copa del Rey.

Pre tých, čo by si chceli trošku pripomenúť vystúpenia španielskych klubov v Lige majstrov v prvom polroku 2013, vzájomné súboje Realu a Barcelony, finále Copa del Rey či pár riadkami aj nešpanielsky vrchol klubovej európskej sezóny a ktorým pri tom nebudú vadiť zážitky „barovej“ skupinky, s ktorou som ich sledovala, tu je malé zhrnutie:

30.1.2013: Pohárové El Clásico: Real Madrid – FC Barcelona 1:1
Akciu „© Sledovanie futbalových zápasov s partiou v bare“ za rok 2013 sme odštartovali riadne načas – v januári. Síce to bolo o chlp, ale pohárové El Clásico to zariadilo, zlákalo nás, nás piatich – mňa, Jožka, Sunny, bana a Matúša.

Bar bol neskutočne natrieskaný, občas rušilo, keď sa popred obrazovky premávali ľudia, a nový personál chaosil a reagoval odpoveďami typu: „Opýtam sa kolegyne.“

Ale my sme samozrejme zaoberali hlavne futbalom – Jožko napr. tým, či má Cristiano narúžované ústa a ja tým, že Jordi Roura vyzerá ako taký slovenský trénerský ujo... A potom aj akciami a dianím na ihrisku, hneď na začiatku filmíkovaním Ronalda, jeho následným parádnym priamym kopom, aj parádnym zákrokom Pinta, nemenej peknou Xaviho štandardkou, ktorá orazítkovala brvno. A aj keď Messi nebol zrovna výrazný, po jeho perfektnom vysunutí Cesca padol gól Barçy. Inak vyrovnané, ale aj hráči Realu aj Barcy sa mali prečo chytať za hlavy. Tutovky ostali nevyužité...

Z pokecu mimo sledovaného zápasu bola zaujímavá hlavne informácia od bana, že Balotelli odchádza do AC. Až Sunny začala dumať, že sa končí prestupové obdobie a (skoro) nič...

Hádka o hre v druhom polčase na stránke, samozrejme, prebehla, nám sa teda zdalo, že dominuje Barça. Čo ale nijak neohrozuje poklonu na Varaneho adresu. Klobúk dole! A to nielen za gól, po ktorom sa v bare spustila spŕška nadávok. Avete viac ako veľa, hlasno:-).

Matúš mal zatiaľ zase raz „pech“ s objednaným pitím. Minule dostal nepitné nealkoholické pivo a teraz Fantu, v ktorej niečo plávalo. Padol tip na konské semeno. Matúš to reklamoval, ale dlho len zúfalo pozeral, ako jeho fľaška Fanty ostáva nepovšimnutá na bare a nič sa nedeje. Hlavne teda nemal čo piť. Snažila som sa mu pomôcť aj ja a keďže naša čašníčka sa stále neobjavovala, oslovila som tú „poviem kolegyni.“ Potom sa konečne jedna objavila, Fantu otvorila priamo pred nami, no aj tak zas vyzerala nejako čudne... Ale smädný všeličo vypije. 

Aj sme sa dobre najedli, len Matúšovi naúčtovali krídelká v plnej výške, hoci boli v ten deň za polovicu. A tak zase reklamoval a vyreklamoval. A rozlúčili sme sa.

13.2.2013: Prvý zápas osemfinále LM: Real Madrid – Manchester United 1:1
Baroví účastníci: ja, Jožko a Matúš, ktorá sa pridal správou na FB, ja som volala do baru, že nakoniec určite budeme traja (nielen dvaja) ... z baru mi ešte raz volali, či určite budeme traja... potvrdila som... Matúša sme čakali... odmietli sme sa vymeniť s dvojicou fanúšikov od vedľajšieho stola, lebo my určite budeme traja... Matúšovi sme dokonca aj poďakovali za krásny večer... len tam nedorazil. Užíval si výlet v Tatrách. Tak-tak, FB nie je istota. Mobily sú asi väčšia.

Inak nás v bare hneď vo dverách vítal usmievavý pán (konečne niekto, kto usádza ľudí a nenechá ich pobehovať a hľadať svoje miesto) v madridskom drese Cristiana Ronalda. V tom peknom, so zlatými písmenami. Asi to mala byť pre všetkých predzvesť toho, aký krásny kúsok nám v ten večer predvedie.

Najskôr nám však predviedol Manchester, že aj keď nič nehrá, góly vie dávať. Dal a na SB sa prekvapivo ujal vedenia. Potom ale prišla chvíľa Cristiana. Úžasný gól! Famózny výskok a zavesenie sa do vzduchu a perfektná hlavička. Veď to asi každý z nás videl. Opakovali to dokola, žasol aj tradične protimadridsky naladený Jožko (aj protimourinhovsky ja). Parádička rezonovala ešte nejaký čas. Mne ju napr. pripomenul šéfov otec, ktorý pri príchode do nášho kanclu hneď po pozdrave pravidelne pokračuje: „Romanka, Barcička tamto a Barcička hento....“ Tentoraz prišiel a spustil: „Romanka, videli ste ten Ronaldov gól....?“

No, a ja som zas v robote! Aspoň, že je na odreagovanie ten futbal.

20.2.2013: Prvý zápas osemfinále LM: AC Miláno – Barcelona 2:0
Proste des!

Optimizmus sme v ten deň stihli len ja s Matthiasom, lebo sme v barovom boxe sedeli poriadne načas. Keď už zase čašníci frflali, že nás je nejako málo, dobehol Jožko, ktorý sa sťahoval a maľoval byt (pre novú priateľku – ok, ospravedlnený) a Matúš s celou perepúťou – vítané. Najprv s ním prišiel len jeden kamarát a kamarátka Miška. Potom si k nám prisadol ešte jeden a potom tuším ešte jeden... aspoň sa mi zdalo, že sa box nejako napĺňa.. ale väčšinou sme v ten večer mali ruky na očiach, dívalo sa zle.

Ešte aj na nášho hrdinu Puyola. Ostatní sa po zranená váľajú a Puyol vstane a uteká k lavičke dať sa ošetriť. Jasné, potreba času alebo naopak zdržovania hrá pri podobných situáciách kľúčovú úlohu, ale aj tak je Puyol jedinečný úkaz. Ešte horšie sa naňho dívalo, keď sa mu pri hlavičke odlepil obväz na hlave plný krvi...

Uff, Puyol a uff, aj tá hra a výsledok. Jožko znechutene predznamenal: „To bude zas debilných kecov.“ Mňa to až tak neberie, debilné kecy nech si riešia debily, ale jasne, aj ja som prevracala oči, keď som si predstavila kamošov a známych, ako zrazu objavia Ameriku... Prišlo sa na to, ako Barca hrá a ako na ňu treba hrať, jasné, tak ako pred mesiacom a pred rokom a vždy je to nový triumf. A ktovie, s čím príde ujo – šéfov otec.

Valencia a Málaga tiež nevytrhli. Prví doma s PSG 1:2, druhí v Porte 0:1. Nemilé vyhliadky pre španielsky futbal, ale čo, tak zas inak zaujímavé...

26.2.2013: Odveta štvrťfinále Copa del Rey: Barcelona – Real Madrid 1:3
No jo! Aspoň, že šéfov otec v poslednej dobe o futbale taktne mlčí...

Na začiatku to pritom tak zle nevyzeralo. Aspoň mne so Sunny a s Matúšom. Z jeho bandy však bolo evidentne cítiť a počuť povzbudzovanie Realu.

Už do polčasu sa dočkali. Ronaldo úradoval z jedenástky a po prestávke aj z hry. Ja som aspoň s chuťou vyjedala hranolky a ponúkla som aj Matúšových kamarátov, zato keď na druhý polčas dobehol rozbehaný unavený Jožko a zistil situáciu, len sa ma rezignovane spýtal: „Prečo sedíme s madridistami?“ „Lebo sú to Matúšovi kamaráti.“ Mala som síce miesto toho na jazyku: „Lebo aj to sú ľudia,“ ale keď som videla jeho zničenú tvár, radšej som upustila od pokusov o vtip.

Prišla ešte Varaneho pekná gólová hlavička. Radosť pozerať na toho chalana. A tí, čo to potrebujú, radšej rozoberali Jordiho filmovanie a Pepeho dementné reakcie. Ale Jordi dal aj gól, ktorý som v priamom prenose nestihla, lebo som už musela utekať. Neviem, prečo Real potreboval dlhšiu polčasovú prestávku, to skôr Barça (by) potrebovala. Prestávku a počkať na zdravého Tita.

2.3.2013: Ligové El Clásico: Real Madrid – Barcelona 2:1 alebo – El Clásico po slovensky
Až na Ramosov víťazný gól super deň a aj s ním vydarená akcia.

Nešlo totiž len o 2 hoďky pozerania futbalu, bol to dlhý deň, a o to viac zábavy – El Clásico po slovensky.

Začínalo sa o desiatej návštevou ZOO. Ja som mala cestu jedným busom s Jožkom. Ten ma hneď informoval, že mu volal Rasťo a nestretneme sa pri moste SNP, ale až priamo pred zoologickou. „Ok.“ No po chvíli premýšľania mi to nedalo: „A aký Rasťo?“ „Som myslel, že to mi povieš ty,“ zahlásil mi Jožko. Jediné na čo som prišla, bolo, že to bol asi Rafter – Rafko. Bol. Na zastávke nás ale mal čakať aspoň Šugy. My sme na mieste hneď zbadali náš bus do ZOO a pred nami utekal chalan s ruksakom. To bude určite Šugy. Nebol a na mieste nás nespoznal, až po chvíli. Kým sme vyčkávali na Raftera s Mirrom a s Danym, aspoň sme sa pred ZOO pofotili s dinosaurom, ktorého sme okrášlili aj barcelonskou vlajkou. Potom dorazil aj nový účastník - Maroš (Mihi) a konečne sme vyrazili do areálu zoologickej. Obzeranie zvierat sa prelínalo s rozoberaním aktuálne nie najlepšej situácii v Barçe a už predpoludním prišlo k zmiereniu sa s tým, že ani v ten deň to nemusí dopadnúť dobre.

Do ZOO sa za nami vybral aj popi, no my sme sa práve vtedy, keď sme videli, že už za nami mieri s práve kúpenou vstupenkou, rozhodli, že zvieratiek stačilo a ideme sa najesť. Na popiho sme chvíľku čakali pred areálom, ale nedočkali, hlad nás hnal. Po zjedení fajnových bagiet na študentskom intráku a (napokon) úspešnom navigovaní popiho za nami, organizovaný chaos pokračoval telefonátom Sunny, že s Aňuch zmeškali autobus.

Ja s Rafterom sme ju teda ostali čakať a zvyšok sa už pobral do haly, miesta prestížneho zápasu Barça 2 (s kapitánkou Sunny - Sašou) – Barça 1 (vedenou Aňuch, poťažmo Rafterom). Mňa poverila Sunny zapisovaním autorov gólov, asistencií, plus a mínus bodov. Posledné dve kolónky som hneď škrtla, po 5. góle aj asistencie a ďalej som frflala, že sa ani tímy nedajú rozoznať, keďže dresy boli „individuálne“ a ja niektorých ľudí vidím prvý raz a ešte si ich ani nepamätám. Ono sa nám to totiž na zápas rozrástlo. Pridali sa ešte Sašini kamaráti Roman a Maroš a o chvíľu ešte Robo a Csibi. Pri zapisovaní mi pomáhala Marošova (Mihiho) priateľka Veronika, no aj tak sme mali dosť, keď sa nám pred očami mihali tie pestrofarebné, rozličné dresy: brazílsky reprezentačný, dres Atlética, neapolský Cavani... Ešte aj barcelonské boli každý iný. Rafter zase pálil odušu, výborný bol Csibi, najúspešnejší strelec však bol Maroš (Mihi) s 13 zásahmi. Popi bol v bránke takmer neprekonateľný, aj keď konečný výsledok bo 23:36 J, ale naozaj chytal super. Ja som až pri podpisovaní Zápisu o stretnutí zistila, že som vlastne bola hlavný rozhodca, domáci uviedli ako oficiálnu sťažnosť: NEVYHRALI SME! a hostia: RAFTER SEBČIL! Mimochodom, ktorý tím sú domáci a ktorý hostia, sa rozhodlo až po jeho odohraní, lebo víťazstvo vonku je krajšie.

Po zápase sme už ale utekali do baru na ligový súboj. Benzema nám veľmi skoro potvrdil, že súčasná skepsa je na mieste. Messiho gól bol ako pofŕkanie živou vodou, no napriek tomu boli aj také hlasy, že by si na chvíľu zaslúžil posadiť. Zaslúžil, ale fajn, že zase predĺžil rekord...

Potom Sergiov gól a na konci neodpískaná jedenástka pre Barçu. Správne či nesprávne? Hádok všade prebehlo dosť. Ale zas taká bolestná prehra to nebola. A hlavne sme ju ešte boli dobre zajesť a potom zase inde zapiť a povoziť sa na autíčku, že popi? Veď bolo super. Hlavne pre nás (7 kusov), čo sme sa do postele dostali až okolo polnoci. Takže tak super pohodičkovo. Menej pohodičkovo vyzeralo nedeľné ráno, keď Sunny s Aňuch opäť zaspali a Sunny porušila pri jazde na stanicu pár predpisov, hlavne tých o rýchlosti a Rafter musel zvládnuť ešte aj priateľský futbalový zápas. No stálo to za to!

5.3.2013: Odvetný zápas osemfinále LM: Manchester United – Real Madrid 1:2
Až po barcelonskom víkende som sa spamätala, že už v utorok hrá Real s Manchestrom a ja to chcem vidieť. Nikto nemohol, ale spoľahla som sa, že sa uzdraví Matúš a donesie nejakú partu. Omylom som najskôr poslala miesto neho správu Matthiasovi, veď bolo jasné, že ten bude pozerať Dortmund so Šachťarom, ale nakoniec kľudne mohol ísť s nami, keďže sme mali výhľad na obidva zápasy – ja a Matúš so spolužiakmi. Večerná zostava (ja a samí mladí chalani) mi bola jasná, už keď sme si doobeda volali. Akurát bol u mňa v práci pre preklady kamoš, ktorého chcem tiež zapojiť do televíznych futbalových večerov, tak som sa mu pochválila, že dnes večer idem omladnúť.

Hneď pri vchode do baru som zbadala slovenských televíznych komentátorov na čele s Merčiakom. Fíha, sem už tuším chodí celá Blava! Všetko zase natrieskané a hore už usadení chalani. Zlatí, napriek tomu, že prevahu mal Real. Jožko by to neprežil, ja áno, aj keď som nesúhlasila s tou červenou kartou v zápase. Manchester hral dovtedy výborne a podľa mňa nezaslúžene dostal Real výhodu. A potom to už naozaj zvládol. Ronaldovi sa zadarilo a Modričova strela bola naozaj vydarená, aj ja s Matúšom sme ju ocenili. Zas som utekala trocha skôr na bus, pred odchodom som už zablahoželala madridistom k postupu.

Valenciu som na druhý deň pri telke tááák ľutovala. Ono to pred zápasom ani nevyzeralo tak nádejne ako počas neho. Kúsoček chýbal, aby PSG vyradili. Škoda.

12.03.2013: Odvetný zápas osemfinále LM: Barcelona – AC Miláno 4:0
Fantázia! A nie že nie! Kvôli takýmto chvíľam sa oplatí sledovať futbal! Kvôli úžasnej hre a gólom, kvôli tešiacim sa ľuďom. Každý samozrejme máme to svoje a v stredu malo veľa ľudí tú svoju Barcelonu – v jednej z najkrajších podôb.

V bare sme mali vyhradené skoré celú jednu miestnosť. Keď som dobehla, bola tam už Sunny s novými hosťami, s milými Lukášom a Prorokom, ktorí píšu o Barçe. Potom prišiel Csibi, Matúš a jeho dvaja kamaráti, medzi nimi aj madridista Paťo, ale aj keď sa Jožko vyhrážal, že dnes tam nijakého nechce, dosť nervózny bude aj bez nich, keď dobehol na druhý polčas, už sa s úsmevom zdravil aj s Paťom. Prišli tiež bano a Matthias. Ja som dorazila v podstate vyrovnaná s vypadnutím, ale keď som zistila, ako decká veria v postup, ochotne som sa pridala. A keď Leo tak skoro odštartoval zvrat, nabralo to na reálnosti.

Na chvíľku sme akoby stratili pri telke koncentráciu, bavili sme sa v skupinkách medzi sebou a zamrzli sme, keď nás zrazu zarazil obrázok Nianga rútiaceho sa na Valdésa. Tyčka! Čo by bolo, keby? To by bolo keby... Miesto toho Messi zariadil druhým gólom pokračovanie magického večera pre Barçu.

A po prestávke Villa! Davidovi to veľa ľudí doprialo. My sme v bare skákali, až sa celé poschodie otriasalo a ľudia dokola sa smiali. Bolo to úžasné! Dojatí sa objímali Prorok s Csibim a Lukášom, ja som mala na objatie za sebou Sunny a pred sebou Jožka, ale už ani neviem.... všetci sme skákali  kričali. Nádhera! Ale potom sme sa začali naozaj báť. Úžasný obrat sa rysoval, postup bol blízko, ale všetko sa mohlo zmeniť jediným gólom AC. Pochvalu za hru si vyslúžil hlavne Jordi Alba. Myslím, že to bol niekto z trojice Csibi, Lukáš, Prorok, kto vyhlásil, že Jordi bol najlepší nákup za veľa posledných rokov. A hneď nato - Jordííííí! Štvrtý gól, poschodie sa otriasa... Proste nádhera! V eufórii sme sa lúčili.

Na druhý deň som bola pred telkou až dojatá pri záberoch do hľadiska na tešiacich sa a slziacich fanúšikov Málagy. Už v plkátku som zistila, že to nie som len precitlivelá po výhre Barcelony, ale naozaj budia dojem, že už len kvôli nim si Málaga zaslúžila výhru a postup cez Porto.

Nevyzeralo to s tými Španielmi pred odvetami bohvieako, a ani si moc nezaslúžili, aby to vyzeralo lepšie, zato po nich by si všetci boli zaslúžili postup. Aj tá Valencia.

Pre niektorých (ja, popi, Robo, Ivo) nasledovala odbočka do žilinskej zimy na priateľský zápas: Slovensko – Švédsko 0:0 a potom zase rýchlo do tepla baru.

2.4.2013: Prvý zápas štvrťfinále LM: PSG – Barcelona 2:2
Sunny, Matúš s kamošmi Erikom (ktorý nakoniec tiež zistil, že modrý je Paríž :-), ale bol milý) a Jakubom, ja a od druhého polčasu aj Jožko sme v bare pozerali, ako sa Paríž aj s omilosteným Ibrahimovičom postaví Barçe. A či Ibra Barcelonu pokorí. „Pokoril,“ ale s tým sa moc nepochváli, keďže to bolo z dvojmetrového ofsajdu. Ale aj keď sa (v tomto prípade naozaj) nedá hádať o tom, či to určite ofsajd bol, minulosť sa dá vyťahovať vždy, keď už Barcelona vytiahla sťažnosť na rozhodcu. No to až neskôr.

Ako prvé sme si v tom spočiatku mierne nudnom zápase zase vychutnali Lea a jeho gólové majstrovstvo. Pred koncom polčasu to bol zvláštny a nezvyčajný pohľad na to, ako len postáva a nevie sa poriadne rozbehnúť. Do druhého polčasu už nenastúpil a ohľadne zranenia boli horšie vyhliadky aj na najbližšie obdobie (aj na odvetu), ale ako vždy sa to pri Leovi zase nejako zázračne skresalo. Záver zápasu priniesol gól Xaviho z jedenástky (tiež jasnej, ale neva, niečo iné sa zas nájde), ale aj vyrovnanie, keď Viki nestihol zareagovať na tečovanú strelu. Škoda, ale aj tak nie zlý výsledok zo súperovho ihriska.

To vážne nikto nesleduje domáce futbalové súťaže? Jediná reakcia na moju radosť, že Nitrička vyhrala 3:0, bola, že Nitra už predsa vypadla. Áno, v hokeji. Neva, aspoň ja som mala dôvod na radosť.

Na druhý deň sme sa síce „tak trošku“ chystali ja s Matúšom a jeho (zase inými) kamošmi, ale nakoniec sme to nechali len na domácu telku. Real podľa očakávania jasne porazil Galatasaray rozdielom triedy. Bolo to aj zaslúžené, stačilo pol plynu, ale zase sa tak ľahko pre záujemcov niečo našlo. Jasný faul v šestnástke a neodpískaná jedenástka v prospech tureckého mužstva a tiež tiež pohladkanie lopty v šestnástke Khedirom a už neviem ktorým jeho spoluhráčom.

Málaga síce doma od Dortmundu gól nedostala, ale ani žiaden nedala, takže začalo zmierovanie s tým, že na túto sezónu pohárových úspechov v Európe asi stačilo.

Prvý deň štvrťfinálových odviet nám tiež nevyšiel v bare. A veď bolo už všetko jasné – s Realom aj s Málagou. Napokon to ale bolo veľmi zaujímavé a nielen vďaka blbnúcim streamom. Real v Turecku s Galatasarayom prehral 2:3. Ronaldo zaistil polčasové vedenie. Potom Eboué, Sneijder a Drogba gólmi turecké publikum pobláznili, ale Cristiano to opäť ukľudnil.

Málaga vypadla. No po parádnej jazde a poriadnej dráme, priam infarktovej. Viedla v Nemecku 2:1 a dvomi gólmi v nadstavenom čase prehrala 2:3 a prišla o postup, k tomu bol ten posledný gól z jasného offsidu, ale aj jej druhý, takže... rozlúčka, ale všetky klobúky dole.

10.04.2013: Odvetný zápas štvrťfinále LM: Barcelona - PSG 1:1
Stres a nervy! To bolo asi najvýstižnejšie pre tento deň aj zápas. Matúš už týždeň vopred rezervoval v bare 5 miest a mala som to nechať tak. Keď sa mi však ešte prihlásil kamarát s ďalšími dvomi ľuďmi, prerezervovala som to a potom to začalo: každú chvíľku sa niekto odhlásil, prihlásil a znova odhlásil a my s Matúšom sme mali žeravú linku. Nakoniec sme sa zišli ja, popi, Matúš s bratrancom Jurajom a so sestrou Zuzkou a Jožko.

Zápas mal byť po tom cirkuse zaslúžený oddych. No iste! Ešte väčšie nervy. Prvý polčas na figu a druhý ešte horšie, lebo skóroval Pastore.

Bolo jasné, že z lavičky musí vybehnúť Leo – spasiteľ. Vybehol a spasil. Vymyslel gólovú akciu, keď Villa posunul Pedrovi a ten rozhodol. Aspoň postup bol nakoniec odmenou za ten blbý deň.

23.04.2013: Prvý zápas semifinále LM: Bayern Mníchov – Barcelona 4:0
Bayern je „válec“. Ešte väčší ako sme si mysleli. Bano s Monikou, ja a môj spolužiak z výšky Maťo sme už pred zápasom rátali so všeličím, ale so štyrmi kúskami ani nie. Maťo našťastie už na začiatku oznámil, že keď Barça pukne, môžeme to hodiť naňho ako na nováčika, čo priniesol smolu. Tak dobre. To bolo celkom fajn riešenie. Pre ten večer, ale celkovo hra nedávala veľký prísľub ani do najbližšej budúcnosti.

Nemci to ale ukázali aj Realu. Na druhý deň Dortmund porazil Real Madrid 4:1. A pritom to s ním vyzeralo oveľa lepšie, keď Ronaldo chladnokrvne vyrovnal. Domácich to však nezastavilo. Keby to niektorí jedinci vedeli dopredu, možno by sme to pozerali aj v bare. Takto Matthias doma prežíval nervy sám a ostatní sme na to „zírali“ (= prekvapene pozerali) každý inde.

30.4.2013: Odvetný zápas semifinále LM: Real Madrid – Borussia Dortmund 2:0
Večer sme zahájili popi, jeho sesternica Zuzka s priateľom Jozefom, ich kamarát Tomáš a ja pomerne skoro, asi po šiestej, v jednom podniku na výbornom pive. Keďže to bola „štrnástka“, ono ju bolo aj celkom cítiť, ale len tak dobre na náladu. Do športového baru sme sa vybrali už len ja, popi a Matthias, ktorý prišiel autom. Vo veľký večer svojho milovaného Dortmundu si chcel dať aj pivo, takže som mu s popim ponúkla prenocovanie u mňa na podnájme. Celkom dobrý obchod, keď za miesto na gauči a na zemi dostanete 2 fľaše dobrého vínka. Aby sa u mňa Matthias náhodou necítil zle, stihla som urobiť jednu úpravu, konkrétne schovať magnetku s obrázkom Madridu. Nie je futbalová, len s obrázkom (ešte som nezistila čoho) z mesta, čo mi doniesla moja žiačka španielčiny Karmen. Ale aj tak, pre každý prípad.

Súboj začal a po prvej štvrťhodine mohol byť Real už pokojne postupový. Útoky sa valili a Matthias sa zmohol len na hodnotenie: „Funny evening.“ Potom sa to trošku upokojilo a dortmundskí vydržali prvý polčas bez inkasovaného gólu.

Druhý polčas už s nami sledoval aj Jožko a nechcel nám veriť, aký bol Real v prvom polčase dominantný. Dortmund sa cez prestávku pozbieral, zabral a teraz on nevyužil svoje tutovky. Nervový tlak nám opäť pomáhal zvládnuť fast food. Toľko som ho snáď ešte za večer nepojedla. Hranolky s čedarom, kyslou smotanou a slaninkou, nachos, tortillas... Matthias čakal drámu už pred zápasom, no prišla až vtedy, keď ju už väčšina nečakala. V 82. minúte dal gól Benzema a v 88. perfektne zavesil Sergio Ramos. Dovtedy sme si ho všímali len ako prasiatko. Mal teda „lakťov“ v tom stretnutí. Tak trocha (trocha moc) nervov, ešte 5-minútové predĺženie, Matthiasove skákanie pred obrazovkou a koniec. Dortmund vo finále, Mourinho vyháňaný z Madridu.

Barcelonu sme už nechali tak... Vo sviatočný deň mal každý svoj program a realisticky sme neverili, že večer bude pre nás príliš oslavný. No a keď bolo jasné, že nenastúpi Messi, tak bol v podstate jasný aj výsledok. Ja som pozerala na „slovenskej verejnoprávnej“, a celkom sa mi páčil komentár Hudeca. Taký citlivý, ale realistický a niekedy vtipný: „Neuer je v takej pohode, že vyzerá, ako keby chytal proti mladším dorastencom.“ Nuž, stáva sa. Nakoniec 0:3 aj s vlastencom Piquého.

17.05.2013: finále Copa del Rey: Real Madrid – Atlético 1:2
Už v marci mi prišla správa od Pricelessa, v ktorej sa zaujímal o info okolo baru, kde chodíme pozerať futbal a kde už s nami tiež bol. Vraj je to jedno z navrhovaných miest na zraz Atlétov pri sledovaní finále Copa del Rey. „Jasné, ale bude to Praha alebo Brno,“ hovorila som si, keď som odpisovala. Pricelessovi som ale nakazovala, že keď to bude v Blave, nech dá určite vedieť. Pridám sa.

Prekvapivo v pondelok pred zápasom prišla správa, že spoločné sledovanie sa naozaj uskutoční v Bratislave a prídu aj Andrés a Sebyk, ktorých už osobne poznám zo zrazu ŠF. No keď Šebu zbadám v Blave, asi padnem z nôh! Nespadla som a Sebyk ma síce pred vchodom do baru, kde som sa práve skúšala dovolať Pricelessovi, keď dorazili, pozdravil, ale vôbec si v prvej chvíli neuvedomil, kto som. Úplne možno, až keď som vytiahla klobáskové koláčiky. To Andrés bol pohotovejší. Dorazil aj ďalší český člen fandov Atlética – Michal.

Okrem nich som spoznala Luba, ktorý mi už bol tiež známy ako užívateľ ŠF, Michala zo Žiliny a keďže svet je malý, aj svojho krajana z okresu Nové Zámky – Martina (Ozz). Keďže som volala aj svojim zvyčajným  barovým parťákom, s malým meškaním dobehla aj Sunny. Jožkovi to nevyšlo.

Nálada pred zápasom nebola veľmi optimistická, skôr boli všetci zmierení (s prehrou), po góle Cristiana asi definitívne. Ja som si v kútiku duše priala, že by to teraz mohlo vyjsť, keď sa už aj Česi dotrepú. Mali by super spomienku na Bratislavu, že tu pozerali, ako sa Atléticu podarilo prelomiť prekliatie. A Mourinhovi by to zas nevyšlo. Práve vďaka nemu som medzi madridskými tímami vôbec neváhala. Rovnako rozmýšľala aj Sunny. Ale po prvom góle to už zas vyzeralo, že to skončí tradične – výhrou Realu.

Okrem môjho tradičného fotenia si prišla urobiť fotku aj dvojica fanúšikov Realu od vedľajšieho stolu. Vraj toľko fanúšikov Atlética pokope ešte nevideli.

Nálada sa prudko zvrtla, keď sa po krásnej akcii Falcaa podarilo vyrovnať Diegovi Costovi. V druhom polčase stav ostával nezmenený a Atlético sa stále držalo. Situácia naberala vážnosť. Nervózny Sebyk pri mne neustále opakoval: „Ty vole, ty vole, ty vole ...,“ občas s nejakou vsuvkou komentujúcou akciu. Sunny, ktorá sedela vedľa mňa z druhej strany, mi oznámila: „Romi, ja keď zajtra vstanem, prvé, čo poviem, bude ty vole.“ Šance Realu ale naozaj boli na infarkt, tyčky či strela z bezprostrednej blízkosti, ktorú vytlačil Courtois. (Český) Michal pri tom nevydržal sedieť a pozeral na to s hrôzou postojačky.

Hrôza a napätie sa zmenili v prvej časti predĺženia v hurónsky rev a oslavu, keď do brány Realu krásne hlavičkoval Miranda.

Zažila som už v tomto bare pár momentov, keď sme od radosti revali s fanúšikmi Barcelony a všetci okolo len v úžase pozerali. Teraz som si okolie ani nestihla všímať. Potom ešte pár desiatok tŕpnutia a uvedomovania si, čo je na dosah... a Atlético triumfovalo. Pridal sa k nám aj španielsky hovoriaci fanúšik Atlética, vylúčený bol Cristiano a potom aj Gabi, chalani si zakrývali oči, keď mal nastúpiť Cata Díaz a velebili Juanfrana, keď nakoniec rozchodil zranenie a nedal sa vystriedať a... prišiel víťazný koniec.

Pogratulovať a spolu sa odfotiť prišli aj fanúšikovia Realu. Chvíľu sme sa ešte všetci spamätávali v bare, a keď nám zlatý čašník s kalkulačkou pomohol dať dokopy každého účet, rozhodli sme sa zmeniť podnik.

Vonku som začala hecovať Sebyka nech sa pekne vyzlečie a prebehne sa Bratislavou, ako to sľúbil, keď Atlético vyhrá. Nemyslela som to príliš vážne a neuvedomila som si, koľko piva v sebe má. Ale ani som nebola na vine. To Michal zavelil, že sa ide do treniek, a tak sa Obchodnou ulicou začala premávať dvojica polonahých Čechov so šálmi Atlética. Do smiechu sme vyprskli, keď sa okolo nás prehnalo policajné auto a smerovalo k našim naháčom. Smiala som sa Andrésovi, že si v Bratislave urobí aj malú právnickú prax, keď to bude vykecávať. A to ich presne on, chudák, odhováral, aby nerobili ko....y. Našťastie, chalanov zachránili od prúseru tie trenky. Policajti sa zachovali veľmi zhovievavo, len im odporučili, aby už ďalej s vyzliekaním nepokračovali.

V ďalšom podniku padli ďalšie pivá. Vyraplil tu jeden fanúšik Realu (do ktorého zarypol Sebyk), ale najskôr sa za neho ospravedlňoval kamarát a potom prišiel s ponukou mieru aj sám. Luba, ktorý musel odísť už po zápase, o pol piatej nasledovala „petržalská“ trojica – ja, Sunny a Michal. Slovenský Michal ešte dal českému inštrukciu, ako sa dostať na autobusovú stanicu a rozlúčili sme sa.

Bol to super večer. S Atlétmi bolo veľmi fajn.

Po 6 hodinách spánku som vstala, pozdravila v plkátku, potom som informovala, že idem jesť a potom, že idem podporiť Nitričkúúúú v neľútostnom boji o záchranu.

Spozornel Kily: vstát po dvanácté, najíst se a za necelé dvě hodiny už na fotbal, parádní sobota!

A ešte aj správne identifikoval, že idem na zápas s Trnavou alebo: z jedného infarktového zápasu na druhý. Nitra v nervóznom, vybičovanom stretnutí v oslabení vyrovnala z 1:3 na 3:3 a potvrdila záchranu v 1. lige. Opäť som mala okolo seba hlučne oslavujúcich ľudí a úžasnú atmosféru.

To bola malá odbočka na slovenský futbal a ešte jedna, finálna a finálová na nemecký:

25.5.2013: finále LM: Borussia Dortmund – Bayern Mníchov 1:2
Španielsky futbal nás doviedol do nemeckého finále Ligy majstrov, a to obrazne aj prakticky. Nás, kamarátov obrovského fanúšika Dortmundu Matthiasa, kvôli nemu, keďže je super parťák a podporoval spolu s nami Barcelonu a tiež vďaka futbalu, ktorým si nás Dortmund získal. Hlavne popiho.

Ja som to brala ako vždy, ako niekto, kto má rád futbal („len“ najradšej Barcelonu), na tejto stránke som pre niektorých (v tunajšej hantýrke) barcelonská naplavenina a vďaka tejto stránke som pre iných zase len naplavenina. Nech, veď je to len futbal. Zábava. A je super, keď si k nemu pridáte ešte napr. dobré jedlo, pitie aj kino, ako my v deň finále.

Prakticky - do finále Ligy majstrov vydláždil španielsky futbal cestu svojím premožiteľom. Barça Bayernu a Real Dortmundu. Keď Bayern valcoval Barcelonu, pýtali sme sa Matthiasa, či proti nemu Dortmund vôbec má nejakú šancu. Matthias tvrdil, že má a naozaj mal. Ja, popi, Sunny a Jožko sme mu to samozrejme priali, Jožko z domu a my traja vystrojení v dortmundských dresoch a so šálmi spolu s Matthiasom v bare, kde mali jednoznačnú prevahu fanúšikovia Bayernu. Keď som (už v žltočiernom) nakukla do miestnosti plnej červených dresov, vyslúžila som si výkrik: „Teufel!“ To si ešte z nemčiny pamätám, no napriek tomu som hneď chcela ísť uloviť spoločnú fotku. Popi a Matthias však moje nadšenie radšej schladili. Cez prestávku sme cez nebezpečnú zónu prechádzali so Sunny k toaletám. Aspoň si už viem lepšie priblížiť ten pocit, keď na vás všetci bučia. Odskúšali sme si to „v malom“ ale z bezprostrednej blízkosti.

Futbal to bol ale naozaj výborný, hodný finále. Dortmund prehrával 0:1, no potom vyrovnal z jedenástky. Matthias bol „v ráži“, takého som ho ešte nezažila. Prežíval to riadne a riadne nahlas a popi ho síce ubezpečoval, že keď príde k najhoršiemu, on ho síce v štichu nenechá, ale ono to bude asi aj tak jedno – jeden či dvaja, proti tej dvadsiatke odvedľa.

Dve minúty pred koncom dostal Dortmund od Robbena rozhodujúci úder a ako sme sa pri stole zhodli (po rozdýchaní počiatočného sklamania, čiže to už nebolo pri stole, ale až cestou na bus), že ho ani jeden nemusíme, po športovej stránke si už snáď konečne jedno vyhraté finále aj zaslúži. No a Pep – ten už asi nemá čo zlepšiť, len pokaziť a mnohí už túžobne čakajú, ako si na tom zgustnú. Holt, tak už to chodí.

Matthias zobral prehru statočne. Opäť prišlo aj na podanie si rúk s fanúšikmi z tábora víťazného rivala a s jedným sme sa aj sfotili. Viac sme nestíhali, lebo sme museli utekať na autobus. A keďže moje rýchle tempo spočiatku ostatní nebrali veľmi vážne, absolvovali sme úspešný záverečný šprint k poslednému spoju.

{fn.GALLERY(126)}